O čom je cestovanie?

Autor: Tomáš Vilček | 23.10.2015 o 1:00 | Karma článku: 12,96 | Prečítané:  4154x

Svojou rozmanitosťou a všestrannými ponukami umožňuje cestovanie každému nájsť si to svoje na našej planéte. To, čo ho nadchne a z krátkych okamihov spraví celoživotné zážitky. 

V tomto blogu chcem vyobraziť môj vzťah k cestovaniu, napísať niekoľko mojich subjektívnych postrehov k cestovaniu (ktoré sa možno stanú aj dobrými radami) a najmä chcem upozorniť na praktiky niektorých cestovateľov, ktorými sa vyvyšujú nad ostatnými a silene presviedčajú o akejsi správnosti práve ich zaužívaného spôsobu cestovania.

Definitívne rozhodnutie v prospech ročnej cesty okolo sveta padlo v momente, keď som si predstavil, ako štyridsaťročný sedím v kresle a sklamane sa kritizujem za to, že som nevyužil mladé časy na niečo cestovateľsky bláznivé a dobrodružné. Mám strach z veľa vecí, ako napríklad z výčitiek v budúcnosti. Bojím sa, že si nikdy neodpustím, že som niečo nespravil, hoci som chcel a mohol. Veď ako sa hovorí: „Za dvadsať rokov budeš viac sklamaný z vecí, ktoré si neurobil, než z tých, ktoré si urobil. Preto odhoď kotvy, odplávaj z bezpečného prístavu a naber do plachiet priaznivý vietor. Skúmaj. Snívaj. Objavuj.“

Čo mi dáva cestovanie?

Cestovanie mi dáva veľa. Medzi to najdôležitejšie určite patrí lepšia orientácia vo svete a rozhľad vo svetových udalostiach. Nikdy nenahradia desiatky prednášok o histórii Kurdov to, keď s nimi strávim pár hodín popri stopovaní a pozvaný na čaj spoznávam ich mentalitu. Zo žiadnych kníh nenadobudnem ten presvedčivý pocit, že Kurdi si už fakt po tom všetkom, čo zažili, zaslúžia konečne vlastný štát. Je to o tom cestovateľskom okamihu a dotyku s danou krajinou. To je len jeden z viacerých prípadov, ktoré sa prelínajú cez kontroverznosť Iránu, nepochopený odpor voči moslimom, budúcnosť Afganistanu, chudobu v Indii alebo potreby Afriky.

Rád spoznávam seba samého. Rád spoznávam, ako reaguje moje telo v rôznych, aj náročných podmienkach a ako reagujem v stresových situáciách. Vďaka cestovaniu som sa mnohokrát ocitol v nepríjemných situáciách a mal možnosť spoznávať, ako reagujem vo fyzicky nekomfortnej zóne alebo v problémových situáciách. Aj to buduje človeka. 

V neposlednom rade musím spomenúť aj nekonečne vychvaľovaný couchsurfing, ktorý som spoznal vďaka cestovaniu. Už v predošlom záverečnom blogu v rámci cyklu cestovateľských blogov Išiel Tomek na vandrovku som spomínal, že bez couchsurfingu by cesta Tomas World Expedition nebola cestou Tomas World Expedition. Je to výnimočný pocit, keď ma v neznámom veľkomeste na druhom konci planéty čakajú ľudia s rovnakým nadšením pre cestovanie, aké mám aj ja. Navyše tých ľudí mám overených. A tak nielenže nemusím mať obavy, ale priam sa teším na stretnutie s týmito cestovateľmi. Couchsurfing posunul moje cestovanie o pár levelov vyššie. Vďaka nemu je cestovanie pre mnohých po celom svete omnoho intenzívnejšie a záživnejšie.

Subjektívne postrehy z cestovania

Existuje nespočetne veľa blogov o cestovaní. Či už o dôvodoch prečo cestovať, o pozitívnych dopadoch cestovania alebo o užitočných radách a odporúčaniach k cestovaniu. Nebudem sa teda venovať týmto obecne známym skúsenostiam. Tuctový a gýčový nechcem byť ani ja, ani moje písanie. 

Za posledný rok som nepretržitou cestou okolo sveta navštívil mnohé krajiny na piatich svetadieloch. Nespoznával som len svet, ale aj seba samého. Mnohí sa ma pýtajú, prečo cestujem štýlom, akým cestujem? Netradičné nie sú len niektoré krajiny na mojej ceste, ale aj rýchlosť presunov, rôznorodosť dopravy či fyzicky náročné prespávania na úkor pohodlia. 

Prečo miniem stovky eur na krajiny ako Afganistan, Kambodža, Bolívia alebo Mali? Vyskúšaj a zistíš. Môj kolega mi krútiac hlavou vysvetľuje, že počas dovolenky si potrebuje oddýchnuť a potrebuje luxus. Veď to je luxus! Cestovateľský. No dobre, lenže on si potrebuje oddýchnuť ležiac pri pláži s koktejlom v ruke. Prečo by mieril do Afganistanu? Má málo starosti? Nemusí a nevyčítam mu to. Každému vyhovuje niečo iné. Niekto si potrebuje oddýchnuť na pláži bez exotiky, pretože by sa v neznámom svete bál a cítil v ohrození. Ja taktiež milujem pláže a relax na nich. Pár dní ma to dokonca ani nenudí. V zásade sa ale potrebujem vyhýbať nude a neustála zmena je nevyhnutná. Extrémy priťahujú a ponúkajú top dobrodružstvá.

Najčastejšie nepochopenie, a to aj u cestovateľov, nastáva pri otázke, prečo sa nezdržím v danej krajine dlhšie. Neznášam monotónnosť a naopak potrebujem zmeny. Pre niektorých je pár týždňov v Indii alebo na Novom Zélande veľmi málo. Pre mňa tiež. Ale za hranicou sa mi ponúka iná krajina, iná kultúra, iný svet. Za dva mesiace radšej navštívim štyri krajiny ako dve. Niekomu vyhovuje oveľa hlbšie spoznávanie krajiny. Aj mne, ale má to svoju mieru, kedy si uvedomím, že mi to nateraz stačí. Jednoznačne mi viac vyhovuje aktívnejšie cestovanie. Áno, napriek tomu, že som sa ocitol v Peru, nestihol som už zájsť do amazonského Iquitosu. Avšak na úkor toho spoznávam Bolíviu a jej špecifiká. V čase, kedy by prišiel po Iquitose rad na Bolíviu, ja už hrám futbal s Brazílčanmi v Campo Grande.

Pokiaľ ma fakt baví stopovanie, prečo som neprestopoval aj pár krajín Južnej Ameriky alebo väčšiu časť Ázie? Nie preto, že to je možno nebezpečnejšie. Veď kde som v bezpečí? Južnú Ameriku alebo Indiu už prestopovali mnohí cestovatelia, ale mňa lákalo niečo iné. Šialené indické vlaky alebo dobrodružné autobusy v Peru plné autentického života. Mnohí mi nedajú za pravdu a ani netvrdím, že je to tá najlepšia voľba pre všetkých. Počas cestovania rád spoznávam všetky stránky krajiny, a to nielen možnosti dopravy. Indické vlaky, nepálske alebo najlacnejšie peruánske autobusy, zdieľané taxíky v Afganistane alebo Mali, stopovanie Tureckom alebo Austráliou, ale aj kilometre prejdené pešo. Mám pocit, že aj vďaka tomu je moje cestovanie intenzívnejšie.

Čo bláznim? Spať v extrémnych horúčavách na severe Austrálie a pri zaspávaní sa tri hodiny otravne popiť? Alebo zabalený v teplotne nepostačujúcom spacáku spať v horách pri Mt Cook? Moja odpoveď na to všetko je jednoduchá. Proste je to pre mňa zážitok, aj keď v danom momente fyzicky fakt trpím. Rachot z lavíny na vedľajšej hore, ktorý ma vystrašeného zobudí uprostred noci v národnom parku Aoraki na Novom Zélande, je však na nezaplatenie.

Od cestovania odrádzajú mnohé nekvalitné mediálne správy, ktoré vyobrazujú svet ako jeden mimoriadne nebezpečný priestor. Vďaka tomu vzniká panika zo všetkého neznámeho, s čím máme prísť do kontaktu. Zaráža ma to najmä preto, že média ovplyvnia aj ľudí, ktorí už niečo precestovali alebo ktorí komentujú moje albumy a blogy. Jeden deň počúvam, akých milých ľudí stretávali a aké nezabudnuteľné zážitky si od nich priniesli. Počúvam, ako pozitívne naladení sú tí ľudia napriek tomu, že v podstate nič nemajú a želajú si, aby sa ich pozitívna energia a ich úsmevy preniesli aj do Európy, do našich monotónnych životov a do našich zaneprázdnených európskych životov. O týždeň neskôr od rovnakých ľudí počúvam, ako hlúpo odsudzujú všetkých utečencov, čiže aj tých ľudí, od ktorých si priniesli tie pozitívne skúsenosti a zrazu ich považujú za nebezpečnú masu, ktorá nám ide zruinovať civilizáciu. Pochopím to u ľudí, ktorí nemali kontakt so svetom a boja sa hlavne neznáma. Teda, ani to presne nepochopím. Ale u nich aspoň zohráva pojašenú rolu Robo, veď voľby sú za dverami a čo môže byť účinnejšie ako vyvolať paniku a potom sa hrať na hrdinu, na záchrancu, ktorý ochráni svoj ľud. To bolo v kurze predsa celé desaťročia.

Nepochopiteľné tvrdenia cestovateľov

Či už v životoch ľudí alebo vo svete globálne rezonujú rozhodne aj naliehavejšie témy. Nechcem sa tváriť, že tento blog rieši niečo mimoriadne dôležité. Niekomu sa možno bude zdať, že až príliš polemizujem nad cestovaním samotným. Netvárim sa tak a nejde mi o to. Chcel by som len poukázať na to, akým zbytočným a trápnym spôsobom sú schopní kŕmiť svoje ego aj cestovatelia, ktorých cestovaním okresaná myseľ by mala byť príkladom ku kompromisnej tolerantnosti.

Vzhľadom na to, že cestovanie môže mať mnoho podôb a každému vyhovuje iný štýl cestovania, pochopiteľne vzniká aj veľa tvrdení, ktoré bezhlavo presviedčajú o tom, že práve daný štýl cestovania niektorých cestovateľov je ten najsprávnejší. V škále mnohých premudrelých tvrdení sa zamýšľam, o čom vlastne cestovanie je a rád by som stíšil hlasité a trápne búchanie sa do hrude niektorých cestovateľov. Pokora!

O čom teda cestovanie je? 

Cestovanie je vznešená aktivita. Cestovanie je fenomén, ktorý si získava milióny ľudí. Niekedy rozdeľuje, ale častokrát spája. Svojou rozmanitosťou a všestrannými ponukami dáva každému možnosť nájsť si to svoje na našej planéte. To, čo ho nadchne a z krátkych okamihov spraví celoživotné zážitky. 

Cestovanie je rozhodne o zážitkovom spoznávaní sveta, v tom si nebudem protirečiť s nikým. Protirečiť ale vždy budem tým, ktorí prejdú hranice Európy a začnú cítiť potrebu vysmievať sa a povyšovať nad dovolenkujúcimi v Chorvátsku. Často ma rozčuľujú cestovateľské projekty začínajúce slovami: „My nie sme tí, ktorí sa len kúpu na pláži v Chorvátsku alebo v Španielsku. My sme tí, ktorí náročne spoznávajú svet v teréne.“ Nepochybne jedno z najkrajších morí je v Chorvátsku a pre jednoduchú rodinnú dovolenku je to ako stvorená oblasť. Tisíce Slovákov by sa zrejme mali ospravedlniť za to, že trávia voľné dni tam a nie v chráme v Arménsku, kde sa nachádzajú tí „revoluční“ cestovatelia.

Myslím, že cestovanie je aj presne o tom, že každý si spraví ten svoj výlet. Návšteva úžasného Spišského hradu, dovolenka s rodinou v Chorvátsku, dovolenka s rodinou v Namíbii, treking v Himalájach, návšteva kmeňa Dogonov v Mali alebo spoznávanie kontroverznej situácie v Jemene či Somálsku. 

Praktiky vyvyšovania sa bohužiaľ prevládajú aj u niektorých samozvaných „najscestovanejších Slovákoch“, z ktorých niektorí sú naozaj scestovaní, klobúk dole. Nikdy ale nepochopím, ako môže niekto nekonečne urážať batôžkárov (backpackerov) a tváriť sa, ako keby oni začínali spoznávať krajiny s kabelkou v ruke a štýlom, v ktorom luxusný hotel strieda ešte luxusnejšie jedlo. Nikdy nepochopím, ako môže niekto donekonečna presviedčať ľudí (a to aj cestovateľov, od ktorých by sa ešte aj tí „najscestovanejší“ veľa toho naučili), že len s kvalitným sprievodcom sa dá kvalitne spoznávať krajinu. Všetka úcta špičkovým sprievodcom, ktorí by mi o krajine poskytli informácie, ku ktorým by som neprišiel ani v tých celosvetovo najlepších knižných sprievodcoch. Avšak čo určite nezažijem so sprievodcom v rámci zájazdu je to, že sa na obed nenajem v zabudnutej zaprášenej uličke v Mali, kde budem v skupine miestnych oberať rybu holými rukami a sledovať okolitý život. Nikdy so skupinou v rámci zájazdu nezažijem cestu vlakom v najnižšej triede v Indii. Prečo? Pretože sprievodca si to kvôli zachovaniu bezpečnosti a štandardného komfortu jednoducho nemôže dovoliť. Nemôže, inak bude riskovať výčitky klientov a turbulencie v biznise. Dovoliť si to môže s pár jednotlivcami, ktorí sa vopred dohodnú, akým štýlom ich cesta bude prebiehať, ale nie vo väčšine zájazdoch.

Na druhej strane rovnako nechápem ani tých cestovateľov, a to najmä batôžkárov, ktorí sa vysmievajú z „predražených“ zájazdov a tvrdia, že tieto zájazdy si zaplatia len blbci. Veľa ľudí si totiž nedokáže svoj výlet zorganizovať po svojom a radšej vsadia na skúsenosti druhých. Možno by to mnohí aj zvládli, ale kvôli zaneprázdnenosti nechajú celé vybavovanie cestovke a zaplatia si aj tú prípravu. Áno, bežný batôžkár dokáže cestovať dlhé týždne v juhovýchodnej Ázii za minimum, ale to neznamená, že cesta do tejto časti sveta na desať dní za 2 500 eur je nehorázna blbosť. V zájazdoch je totiž výborný hotel, kvalitný sprievodca, pohodlná doprava, jedlo v overených podnikoch a know how, ktoré niečo stojí. V skratke, servis na inej úrovni, aj keď intenzita zážitkov je diskutabilná. Niekto si na tomto servise potrpí. Navyše biznis je biznis a pokiaľ je dopyt vysoký, prečo by sa ceny mali stláčať dole?

Rád čítam cestovateľské blogy a niekedy aj diskusie pod nimi. Je smiešne, keď po kvalitnom článku o pútavej exotike namiesto kvalitných doplnkoch a zaujímavých zážitkoch z tejto exotiky nasleduje z oboch strán detinská výmena názorov v stretoch, ktoré vyššie popisujem.

Na cestovanie nie je čas?

Nebolo jednoduché rozhodnúť sa, že po škole opustím rozbehnutý vlak, ktorý z vysokej školy mieril do koncipientskej praxe. Nebolo jednoduché zriecť sa pohodlného života, bezproblémovej pravidelnej stravy, pohodlného bývania, sprchy vždy k dispozícii. Nie je to len otázka šetrenia kvôli nízkemu rozpočtu, ale je to štýl cestovania, ktorý odporúčam aj tým, ktorí si môžu dovoliť aj vyšší cestovateľský rozpočet. Tento štýl má pre mňa osobne oveľa väčší potenciál na spontánne zážitky a dobrodružstvá, ktoré majú v dnešnom svete obrovskú hodnotu. Niekomu to vyhovovať bude, niekomu nie, čo chápem. Mentalitu ľudí v danej krajine však rozhodne nespoznáte z umelého úsmevu pracovníkov v hoteli, ktorí to robia v rámci práce. 

Ak si tento blog číta niekto, kto je cestovateľsky nabudený a najradšej by okamžite vyrazil na podobnú cestu, ale stále ho niečo v mysli brzdí, odporúčam len jedno: „Vypni počítač, zbaľ si ruksak a vyraz!“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?