reklama

Maroko je fašírka, Maroko je fajn

V Maroku síce chýba prirodzenejšia exotika, ale každý cestovateľ si v tejto arabskej krajine nájde to svoje. Rozmanitosť marockých atrakcií je nespochybniteľná.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Po pár dňoch strávených v Mauritánii a po vyše mesiaci v Západnej Afrike opúšťam čiernu Afriku a pokračujem ďalej na sever, kde ma už čaká posledná exotická destinácia na mojej ceste okolo sveta. Zdieľaným taxíkom pokračujeme v ceste z Nouakchottu do El-Aaiún, hlavného mesta Západnej Sahary. Územie Západnej Sahary je jedno z najkontroverznejších na africkom kontinente. Oficiálne je španielskou kolóniou, prakticky ale patrí do marockého územia. Anektovaná Západná Sahara je pod správou Maroka a vníma sa už ako jeho súčasť. Pri príchode do Západnej Sahary veje na hranici len marocká vlajka, čo je jasným signálom. Maroko si podrobilo toto územie agresívne, vojensky a nie na diplomatickom poli, preto táto situácia vyvoláva dodnes problémy. Mimochodom, Maroko nemá dobré vzťahy snáď ani so sebou samým. :) 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Vitajte v Západnej Sahare, nie v Maroku!
Vitajte v Západnej Sahare, nie v Maroku! 

Prechod nehostinnou púštnou Saharou pokračuje. Cestou okolo pobrežia Atlantického oceánu nás neustále sprevádzajú dych vyrážajúce panoramatické pohľady na vysoké útesy, dravé vlny Atlantiku a na nádherné duny. Tie stretávame len ojedinele, keďže Sahara je predovšetkým veľmi kamenistá, nie piesočnatá ako vo filmoch. Táto etapa cesty mi silno pripomína cestu austrálskym outbackom. Nekončiace roviny, stovky kilometrov monotónnej, ale zaujímavej krajiny a sem tam prebehne síce nie kengura, ale ťava. Do El-Aaiúnu prichádzam neskoro večer a nočným autobusom pokračujem do Agadiru.

Obrovské útesy nad Atlantikom
Obrovské útesy nad Atlantikom 

Do Agadiru smerujem ako do prestupnej stanice po ceste do Essaouiry. Vzhľadom na to, že som sa tu už ocitol a na internete má pomerne zvučné meno, spoznávaniu tohto mesta venujem aspoň deň. Avšak zostávam sklamaný. Bohužiaľ, zemetrasenie v roku 1960 pochovalo historickú časť Agadiru. Dnes toto mesto ponúka už len nudnú pláž, komerčnú štvrť a zrúcaninu na miestnom kopci. Avšak je to môj prvý kontakt s marockou kuchyňou, ktorá ma rozhodne zaujala. Polievka harira, tradičné tažiny, placky a silný mätový čaj. Nielen to všetko tešilo moje chuťové kanáliky počas celého spoznávania Maroka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Tradičný tažin so silným mätovým čajom
Tradičný tažin so silným mätovým čajom 

Naopak, Essaouira zaujala, a to najmä historické hradby starej časti mediny a trh s rybami. Autentický a súčasnosťou ešte nezdeformovaný obraz marockej ulice. Essaouira je veľmi zaujímavým prístavom s ochrannými hradbami naokolo. V tomto meste prevláda zaujímavá atmosféra. V centre Essaouiry síce prvýkrát spoznávam aj šialenstvo turistického biznisu, ale vo svojej najhoršej podobe ma čaká až v Marakéši. Ono to tak býva, že ak niečo nenaplní očakávania, tak nás to sklame ešte viac v prípade, že sa na to tešíme. Doteraz nerozumiem, prečo ma Marakéš ešte aj dnes tak zvučné meno. Obraznejšie by sa dalo povedať, že tam nie je čo vidieť a zažiť. Teda okrem toho, že si luxusne znepríjemníte spoznávanie Maroka. Centrum mediny, námestie Jemaa el-Fnaa je plné neskutočne otravných predavačov a trápnych cirkusantov. Prechádzam davom a zastavujem pri opiciach na reťaziach, ktoré sú trýznené pre zárobok svojho pána. A turisti? Smejú sa a platia. Ale tak rozumiem, že vylepiť si na facebook fotku s opicou na ramene je určite hrozne cool. Vedľa sa odohráva amatérsky boxerský súboj medzi mladými chalanmi s neskutočným strachom v očiach. Obom sa do toho evidentne nechce, ale týmto divadlom si aspoň niečo zarobia. A turisti? Smejú sa a platia. Na ďalšom mieste tancujú odporne oblečení transvestiti a snažia sa byť vtipní. Na to sa otočím a vystrašený odskakujem, pretože mám takmer na tvári nalepeného hada. Mister, do you want a picture? Myslel som, že toho Maročana s tým hadom zadusím. Toto je biznis po marocky. Za celý rok stretávam veľa otravných predavačov, ale všade mali štýl a aspoň som sa pobavil. Dotieravosť miestnych predavačov je ale neskutočne trápna a otravná. Marakéšske centrum je považované za tradičný trh s orientálnou atmosférou. Mne to skôr pripomína kombináciu zle organizovaného fejkového jarmoku a plateného cirkusu so zvieratami. Marakéš je ukážkovým symbolom skazenej komerčnej turistiky, ktorá mení túto krajinu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O týchto mojich dojmoch som sa rozprával s viacerými miestnymi a všetci len skonštatovali, ako sa tu všetko zmenilo. Trhy už nie sú pre miestnych, ale predávajú sa tam blbosti pre turistov, riady (tradičné rodinné domy stavané po obvode s malým dvorom v strede) vykúpili cudzinci, aby v nich vytvorili hotely a atmosféra mediny sa už dávno vyparila. To všetko zakončil jeden Maročan, u ktorého som si kupoval vodu. 20 years ago, Marakech was really amazing and now its just one big shit.

Treking v marockých horách
Treking v marockých horách 

Napriek tomu priznávam, že každému odporúčam dostať sa do Marakéša. Odtiaľ totiž smeruje autobus do pohoria Vysokého Atlasu, kde ma čaká výstup na najvyššiu horu Maroka - Džabal Tubkál. Túru začínam v nadmorskej výške 1700 m a po piatich hodinách sa dostávam do hlavnej chaty pod vrcholom. Prechádzanie miestnymi údoliami sprevádzajú pohľady na suché kamenisté doliny s jednoduchým životom, vodopádmi a v diaľke sa už objavujú aj zasnežené štíty pohoria Atlas. Pomaranče nájdete v Maroku na každom kroku a za pár drobných aj vysoko v horách dostávam čerstvú pomarančovú šťavu. Super osviežujúce pri výstupe v tejto horúčave. Mám rád krajiny, v ktorých rastie exotické ovocie. Za cenu jedného kila pomarančov v supermarkete v Európe si tu môžem kúpiť podstatne viac a porovnávať čerstvosť nemá význam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po menšej prestávke v chate pod Toubkalom vyrážam s dvoma Nórmi na vrchol. Trvá to tri hodiny, ale v nohách mám už aj predošlých päť a na vrchol sa teda dostávam dosť vyčerpaný. Stretávam sa tam s jedným z Nórov, ktorý bol výrazne rýchlejší. Druhý to vzdal. V zime je okolité prostredie určite krajšie, keďže štíty sú viac zasnežené. Aj v lete sú však pohľady na okolité hory úchvatné. Z nadmorskej výšky 4167 m sledujem nielen hrebene naokolo, ale aj hlboké doliny pod nimi, za ktorými sa už rozprestierajú púštne plošiny. Všade sú hory iné a ojedinelé. Kvôli týmto miestam sa Maroko určite oplatí navštíviť.

Panoráma Vysokého Atlasu z Toubkalu - 4167 m
Panoráma Vysokého Atlasu z Toubkalu - 4167 m  

Oplatí sa aj návšteva Ouzoud vodopádov. Vyzbrojený imunitou voči davu turistov sa nenechávam znechutiť pri sledovaní obrovskej masy vody, ktorá cez dúhy padá desiatky metrov voľným pádom. Silné slnečné lúče sa stretávajú s rozprášenou vodou a pestrofarebné mosty prepájajú obe steny útesu s vodopádmi. Myslím, že okolie tohto prírodného diela je už nadmerne zastavané, čo kazí prirodzenosť prostredia. Len pár metrov od samotných vodopádov je mnoho reštaurácií a za nimi rozostavané hotely. Na tomto mieste vás určite pobavia aj opice, ktoré pobehujú všade naokolo. Turistami naučené ihneď očakávajú nejaké arašídy. 

Opice pred vodopádmi Ouzoud
Opice pred vodopádmi Ouzoud 

Maroko ponúka nádhernú škálu aktivít v púšti. Za posledné týždne mám Sahary dosť a aj z časového hľadiska vynechávam návštevu púštnych ksár (zjednodušene: opevnené púštne dedinky) a obrovských dún. Z Marakéša teda štartujem stopovanie na Slovensko a vydávam sa na sever. Potvrdilo sa mi, že stopovanie je v tejto krajine veľmi zaužívané, ale väčšinou ide o platené zdieľané taxíky. To, že mi zastavovalo veľa áut s očakávaním, že im za to zaplatím, komplikovalo moje stopovanie. Je to proti podstate cestovateľského stopovania. Na sever do mesta Fez sa teda posúvam len veľmi pomaly. Poobede mi zastavuje Maročan, ktorý smeruje až do Londýna. Veľký pohoďák. Cestujem s ním štyri hodiny a počas toho si stále vypaľuje hašiš. „Vieš, toto je už súčasť našej kuchyne,“ dodáva. Prechádzaním cez rôzne oblasti s dedinkami mi vysvetľuje, ktorá oblasť je čím špecifická. Večer zastavujeme na chlebové placky s berberskou whisky. Sme v arabskej krajine, takže nejde o alkohol. Je to silný mätový čaj. Polievka harira, chlebové placky a mätový čaj sú veľmi tradičnou kombináciou marockej večere. 

Maroko je svojím spôsobom určite aj čarovné. V meste Fez síce nachádzam taktiež deformáciu komerčnou turistikou, ale v zaujímavej kombinácii s atmosférou stredovekého orientu. Za mohutnými hradbami historických medín sa nachádza labyrint úzkych uličiek, ktoré sú plné farieb, rôznych korení a vôní z tradičných špecialít. Je to organizovaný chaos života domácich. Vraví sa, že pri návšteve Maroka by ste sa mali aspoň raz stratiť v týchto uličkách. Určite sa vám to podarí. Za spomenutie ešte určite stojí aj miestna garbiareň, v ktorej sa ručne spracováva živočíšna koža. Vďaka svojej vyše tisícročnej histórii si aj naďalej uchováva obrovskú prestíž a je známa nielen v Maroku.

Robotník ukladá spracovanú kožu na sušenie
Robotník ukladá spracovanú kožu na sušenie 

Počas celého spoznávania Maroka mám odrazu nespočetne veľa kamarátov. My friend, my friend, my friend. Počúvam to z každej strany. Častokrát ku mne niekto prichádza a niekoľkými otázkami sa snaží skamarátiť. Väčšinou ide o pohodové poskytovanie informácii o meste, pomoc s orientáciou v medine alebo snahu o predaj všetkého možného. Všetky rozhovory vyústia do pýtania si menšej provízie za pomoc. Po čase už hneď na začiatku zdôrazňujem, že nepotrebujem nič. Keď pokračujú v rozprávaní, zdôrazňujem aj to, že žiadne peniaze im nedám. Trošku sa urazia. Predsa ti chcem len pomôcť. Lenže časom už vo vzduchu cítiť, že sa rozhovor schyľuje k tomu čarovnému okamihu. My friend, desať dirhámov pre mňa, prosím. My friend, veď som ti pomohol. Marocká rarita.

Jeden z tých pohodovejších myfriendov
Jeden z tých pohodovejších myfriendov 

Z Fezu sa komplikovaným stopovaním presúvam do bielo-modrého mestečka Chefchaouen. V kopcovitom prostredí vyniká kvôli svojej špecifickej medine. Modrou farbou nie sú natreté len fasády domov, ale aj ulice či schody. Ocitám sa teda v krajine šmolkov. Nie je tajomstvom, že práve Chefchaouen je centrom marockého hašišu. Hašiš vám pri návšteve tohto mesta budú ponúkať z každej strany, a to za smiešnu cenu. Myfriendov pribúda. Na Slovensku málo známy hašiš má skôr povesť pekelnej drogy, rovnako ako každá iná droga. Tú povesť má aj napriek tomu, že u nás uprednostňujeme drogu s globálne najväčším množstvom obetí. Alkohol má predsa takmer každá domácnosť. Tu je však hašiš obrovskou tradíciou. Maročania sa smejú, že je to spríjemnenie voľného času. Neprotirečím. Ak by vedeli, aké pustošenie zanecháva alkohol na Slovensku, boli by radi, že „fičia“ len na hašiši. Všetky národy majú svoje tradičné omamné prostriedky. My ľudia to asi máme zakódované. 

Chefchaouen - v krajine šmolkov
Chefchaouen - v krajine šmolkov 

Zdravým posledného kšeftára a 379-teho marockého myfrienda a z Chefchaouenu už mierim do španielskej enklávy Ceuta. Odtiaľ sa po dlhých mesiacoch trajektom presuniem do Európy. Po necelom roku sa opäť blížim k Európe a zmiešané pocity gradujú. Hlavu mám plnú Ázie, Austrálie, Južnej Ameriky a predovšetkým Afriky. Ešte pred mesiacmi som počítal s tým, že pri návrate domov budem výraznejšie spoznávať aj Španielsko a Francúzsko. Teraz viem, že by to nemalo zmysel. Za sebou mám neskutočné exotiky a po spoznávaní Afriky by cestovanie v Európe bolo komické a nudné. Nič proti Španielsku, ale som unavený a cestovateľsky musím opäť vyhladnúť. Už Maroko si vyžiadalo svoju daň. Našťastie mi Maroko dalo dosť, ale bohužiaľ aj o dosť menej, než som očakával. Po Mali bolo len slabým odvarom exotiky. Je to ako keby som po špičkovom steaku začal jesť fašírku. Nič proti fašírke. Fašírka je fajn, ale po špičkovom steaku na ňu treba vyhladnúť. Maroko je fašírka, Maroko je fajn.

Cyklus cestovateľských blogov Išiel Tomek na vandrovku sa pomaly končí. Najbližší diel bude venovaný záveru cesty, a to stopovaniu naprieč Európou. Mimo toho nájdete aj zaujímavé finálne bilancovanie mojej úspešnej cesty okolo sveta.

Viac fotiek z cestovania v Maroku tu

Viac info o mojej ceste okolo sveta tu

Tomáš Vilček

Tomáš Vilček

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Píšem knihu ...... a ešte stále rád nosím biele tričká a ponožky ;) Zoznam autorových rubrík:  Tomas World ExpeditionNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu