Naprieč vyprahnutou mauritánskou Saharou

Autor: Tomáš Vilček | 18.7.2015 o 18:30 | (upravené 19.7.2015 o 9:54) Karma článku: 11,59 | Prečítané:  5065x

Niekedy počas presunu k cestovateľským cieľom zažijete viac, ako pri danej cieľovej atrakcii. Aj preto sa zo samotného presunu môže rýchlo stať významná časť cesty naprieč kontinentom. Mauritánia to ukážkovo potvrdzuje.  

Po luxusnom cestovateľskom zážitku v Mali nasleduje prechod nehostinnou saharskou krajinou do Maroka.x Cestovateľský plán pre Mauritániu mám už na začiatku veľmi obmedzený. Nemám totiž vlastné auto, ktorým by som sa mohol po krajine jednoduchšie pohybovať. 

Miestami mám síce pocit, že chýbajúce auto je výrazným nedostatkom, avšak zážitky z cestovania miestnym autobusom alebo zdieľaným taxíkom a stretnutia s miestnymi posúvajú autenticitu môjho spoznávania krajiny o pár levelov vyššie. Stačí, že počas jazdy popíjam spolu s Mauritáncami ich tradičný čaj, ktorý na plynovom variči neustále varí šoférov pomocník, prespávam pod holým nebom pri colnici alebo v kruhu cestujúcich obedujem na miestnom odpočívadle pečené kozie mäso. 

Prvá etapa prechodu Mauritánie je z Bamaka, hlavného mesta Mali, do Nouakchottu, hlavného mesta Mauritánie. Autobus vyráža neskoro večer a počas cesty prekonávame aj na prvý pohľad neprejazdné úseky. O druhej v noci totiž kvôli oprave cesty schádzame na poľnú cestu plnú obrovských jám a menších potokov. Míňame viacero uviaznutých autobusov, vedľa ktorých spia cestujúci a čakajú na ráno, kedy im príde pomôcť ťažká technika. Miestami všetci vystupujeme, aby sme čo najviac odľahčili autobus. „Bon chauffeur!“ – zaznieva v okolí autobusu uznanie od cestujúcich ihneď potom, čo náš šofér bezproblémovo zvláda najťažšie úseky.

O pol štvrtej v noci nasleduje už na kvalitnej vozovke ďalšia dlhá pauza. Prestávky trvajú pomerne dlho a tak si ľahám na koberec vedľa jednoduchého pouličného stánku. Menší „šlofík“ si dopraje polovica cestujúcich, takže ma zobudia, keď budeme pokračovať v ceste. Vystrašený sa zobúdzam až po pár hodinách. Je už vidno a autobus predo mnou už nestojí. Zhrozený  vstávam na nohy a rozhliadam sa naokolo. Našťastie väčšina cestujúcich spí všade naokolo na kobercoch uložených na piesočnatom a kamenistom povrchu. Okamžite sa pýtam jedného Mauritánca, kde je autobus a prečo tu všetci nocujeme pod holým nebom. Vraj sme na malijsko-mauritánskej hranici a keďže colnicu otvárajú až o ôsmej, tak všetci tu nocujeme a čakáme. Vydýchol som si, vrátil sa späť na moje miesto a spal ďalej. Veď to poznáte. Ranné zistenie, že nemusím nikam ísť, všetko je v poriadku a môžem spať ďalej je na nezaplatenie. Uprostred púšte na provizórnom lôžku je to o to exotickejšie.

Zdĺhavý desaťhodinový prechod hranice predlžuje nielen čakanie na otvorenie colnice, ale aj výmena autobusov alebo osobné kontroly. Po odbavení pasov čakáme v tieni na náš druhý autobus. Prichádza ku mne policajt a volá ma do auta. Kontrolujú mi pas a tvrdia, že musím ísť s nimi na stanicu. Toto som nezažil na žiadnom prechode, preto som to už ani nečakal. Častokrát mám pocit, že všade je Afrika rovnaká, ale zároveň úplne odlišná. Prekvapený im mierne naznačujem, že totožnosť už zistili a nemám dôvod ísť ešte s nimi niekam. Trvajú na tom a sediac v policajtom aute si už pripravujem výhovorky, prečo im úplatok jednoducho nebudem môcť dať. Počas celej cesty okolo sveta si držím čisté konto, keďže som nedal ani jeden úplatok, tak snáď mi to vydrží až do konca mojej cesty. Na policajnej stanici si ich šéf osobitne opisuje moje údaje, spisuje nejaké dokumenty a dvakrát volá niekomu. Po desiatich minútach mi len podáva pas a tvrdí, že už môžem ísť. Na môj dotaz, prečo som tu a prečo si to musel osobitne vypisovať, len dodáva, že to všetko je pre moju bezpečnosť. Netuším, ako si toto tvrdenie mám vysvetliť a radšej sa nad tým ani nezamýšľam.

Na juhu Mauritánie nás už čaká horúca rozpálená krajina. Mauritánia je nepochybne krajinou púšte. Jazdíme stovky kilometrov na severozápad, počas ktorých len veľmi ojedinele stretávame život. Menšie dedinky vidíme zriedkavo. Aj to potvrdzuje nehostinnosť tejto lokality. Počas večerných hodín na odľahlých miestach stretávame aj ťavy. Pohľady na ich pohodovú chôdzu dávajú jasne najavo, kto je tu doma.

Obecne cestovanie Mauritániou sprevádza nespočetné množstvo kontrol totožnosti. Stanovištia s policajtmi sú častokrát jediným náznakom života uprostred ničoho. V Pobreží Slonoviny a ani v Mali mi tie kontroly až tak nevadili. V Pobreží Slonoviny ma len raz vzali na osobitné prehľadanie, a aj to bolo pomerne komické. Hneď v prvé minúty ich zaujal môj ruksak, a tak som im vysvetlil aircontact mechanizmus na ňom, ktorý mi vďaka kvalitnej cirkulácii vzduchu chladí chrbát. S priateľským pozdravom sme sa rozlúčili a bolo po prehliadke. V Mauritánii to brali oveľa serióznejšie. Šofér pri každom stanovišti vystupuje a z povinnosti ukazuje môj pas, aby ich informoval, že vezie aj cudzinca. Niekoľkokrát prehľadali nielen môj ruksak, ale aj celý autobus.

Počas cesty často zastavujeme aj kvôli pravidelnému modleniu sa moslimov. Napríklad po zotmení ihneď nasleduje dlhšia prestávka. Moslimovia sa pri modlení bez vlastného koberčeka dotýkajú tvárou priamo o piesok. Sedím na trojmetrovej dune vedľa cesty a sledujem s akou samozrejmosťou a úprimnosťou sa modlia. Neskôr si prisadá šofér a tvrdí, že o päť minút pokračujeme. Vyzvedá či sa nemodlím. Nenaráža automaticky na islam, naráža obecne, či sa nemodlím v rámci mojej viery. Modlenie je dobré, pokračuje. Dáva mi silu, zdravie a som šťastnejší. No vy pri modlení smerujete k Mekke, ja by som mal asi k Vatikánu, symbolicky dodávam, skladám si ruky a dávam si Otčenáš. Opäť sa mi potvrdzuje, že väčšina moslimov ani nenaznačí, že by mali problém s tým, že som kresťan. Áno, možno si pomyslia, že by som sa mal lepšie pri islame. Ale ruku na srdce, väčšina kresťanov si nepomyslí, že práve ich náboženstvo je to správne? 

Jedinú väčšiu párdňovú zastávku mám v hlavnom meste Nouakchotte u mojej hostiteľskej rodiny z Ghany. V Mauritánii žijú dočasne kvôli obchodu s rybami. Popri večeraní vyzvedajú, ako to v Európe funguje, ako sa zarába, aké je počasie, atď. Oni sú v Afrike pomerne spokojní, ale vysvetľujú mi, koľkí ich známi snívajú o živote v Európe. Ghana síce patrí medzi najrozvinutejšie africké krajiny, ale životná úroveň sa s tou európskou nedá porovnať. Trvalo mi nejakú dobu, kým mi uverili, že žiadne víza do Európy nepotrebujem. Predsa je to môj domov. No áno, ale keď prídeš k hraniciam, tak ťa budú kontrolovať a bez papierov ťa do Európy len tak nepustia. Toto proste tvrdí každý, kto tam chce ísť. Túžba dostať sa do Európy je enormná. Pri spoznávaní života v Afrike zisťujem, že by som bol medzi prvými imigrantmi na lodiach z Afriky. 

Nouakchott je najväčším mestom v tejto časti Sahary. Keďže je Mauritánia mimoriadne riedko osídlená, tak jej metropola je prakticky aj jediným väčším mestom v tomto regióne. V porovnaní s ostatnými africkými metropolami, ktoré som navštívil je Nouakchott trošku čistejšie mesto. Aj v súčasnosti tu ešte vidím veľa odpadkov na uliciach, ale pred rokmi to bola vraj katastrofa. Mimochodom, v Mauritánii som už očakával omnoho viac belochov ako v Mali, avšak na moje prekvapenie aj tu výrazne prevažuje černošské obyvateľstvo.

S mojou hostiteľskou rodinou neskôr mierim do sirotinca na predmestí Nouakchottu. Mikuláš nezabudol ani na Mauritániu a balíčky dorazili s polročným predstihom aj k moslimským deťom. Podmienky, v akých tieto deti žijú, sú pre nás nepredstaviteľné. Rozpálená suchá krajina, náročný prístup k vode, nedostatok potravín a základného vybavenia pre vyučovanie. Čo už, Afrika. V momente, keď vchádzam do jednoduchej triedy, kľudné vyučovanie sa mení na ohromný krik. Takémuto zrýchleniu hlasitosti z nula na entu by závidelo aj zrýchlenie formuly. Len mám obavy či som im tými sladkosťami kvôli zubom skôr neublížil, ako pomohol. 

Práve kvôli mauritánskemu územiu sa v roku 2008 zrušil populárny automobilový pretek Rallye Dakar na africkom kontinente a premiestnil sa do Južnej Ameriky. Na mauritánskom území totiž boli zavraždení štyria francúzski turisti. To vyvolalo bezpečnostné rizika. Dnes je situácia relatívne pokojná, ale pohybovať sa bez vlastného auta je veľmi náročné. Preto mierim z Nouakchottu na sever, cez púšť priamo do Maroka.

Cestou na sever prechádzame stovky kilometrov cez územie ničoho a nikoho. Asfaltka vedie v blízkosti pobrežia Atlantického oceánu a miestami sa nám ponúka jeho krásna panoráma. Navyše pobrežie obklopujú väčšinou obrovské útesy, z ktorých je neopísateľný výhľad naokolo. Dosť ma zarazila teplota vzduchu v pobrežnej časti tejto krajiny. Aj počas obeda tu neustále fúka naozaj chladný vietor. V púšti mi teda v tričku bola zima. Nehovoriac večer po zotmení.

Z Nouakchottu smerujem zdieľaným taxíkom priamo do marockého El-Aaiún. Pri zdolávaní tejto 1300-kilometrovej vzdialenosti prechádzame aj cez veľmi kontroverznú mauritánsko-marockú hranicu. Tieto dve krajiny majú už dlhé roky zmrazené vzťahy a ukážkovo to symbolizuje ich vzájomná hranica. Ide o trojkilometrové neutrálne územie medzi krajinami, ktoré pripomína vrakovisko. Väčšinu vrakov áut tu priviezli, aby sa ich zbavili, ale pár ich padlo za obeť kvôli všadeprítomným mínam. Táto oblasť je nebezpečne zamínovaná a odklonenie sa od bežných vyjazdených koľají je mimoriadne nebezpečné. Pomaly prechádzame okolo vrakov a šofér mi ukazuje na miesta s hromadou skál, ktoré značia prítomnosť míny. Tomuto úseku vládne mizerná deprimujúca atmosféra.

Spoznávanie Mauritánie bolo síce veľmi obmedzené a chýbala návšteva jej historicky významných púštnych mestečiek, ale aj napriek tomu sa mi podarilo odrezať významný kus spoznávania tejto krajiny. Nielen Afrika, ale aj Sahara je všade iná a zároveň rovnaká. V tomto území medzi Mali a Marokom vraj dohromady nič nie je. Niečo na tom bude, ale aj to rozľahlé nehostinné „nič“ má určite čím zaujať. 

Maroko - krajina hašišu, korenia, historických prístavov a šialených trhov. Mimo toho nájdete v nasledujúcom blogu popis veľmi zaujímavého pobytu v horách, ale aj dôvody môjho sklamania z tejto krajiny

Viac fotiek z cestovania v Mauritánii tu

Viac info k mojej ceste okolo sveta tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?