Mali je cestovateľská delikatesa

Autor: Tomáš Vilček | 30.6.2015 o 17:32 | Karma článku: 11,73 | Prečítané:  8125x

Mali je rozhodne krajinou, v ktorej nie je núdza o pohľady na inakosť. Tejto krajine hlinených stavieb dominujú rôznorodé kmene, ktorých životy sa navzájom tolerantne prelínajú. Mali je nepochybne ojedinelou exotikou. 

Na africkej vlne sa posúvam ďalej. Pobrežie Slonoviny strieda Mali. Prvé hodiny v tejto krajine nie sú najpríjemnejšie. Po dvoch dňoch cestovania do Mopti nasadám v Sikasse na posledný spoj. Úplne zničený autobus pre poruchu už po piatich minútach zastavuje. Opravujú ju dve hodiny. Je tesne po zotmení a cestujúci moslimovia túto nečakanú prestávku využívajú na modlenie sa. Ja na večeru. Som úplne vyčerpaný a akonáhle spojazdnili autobus, opretý o svoj ruksak zaspávam. Uprostred noci ma budí krik. Hneď vedľa môjho sedadla cez uličku sa mladý Afričan s prevrátenými očami trasie a pení. Hrozný pohľad. Silným kašľaním nás oprskal slinami a hlavou mi letí panická predstava, čím sa môžem nakaziť. Aj keď ebola tu už nie je a prejavuje sa inak, nie je mi to jedno. Je hlboká noc a nikto ani netuší, kde je najbližšia nemocnica. Jedinou náhradou sanitky uprostred púštnej nehostinnej krajiny je náš rozbitý autobus, ktorý pred chvíľou dve hodiny opravovali. Kladú ho na špinavú podlahu do pohodlnejšej polohy. Vraj by mal byť v pohode. Vraj. Po najhoršej fáze epileptického záchvatu už „len“ zhlboka kašle. Celý autobus o pár minút ďalej spí. Pri najbližšej zastávke po vlastných vystupuje z autobusu, s umelým úsmevom sa lúči a mieri k doktorovi. Afrika.

Mali je plná histórie a jej atmosféru tu cítiť dodnes. Návšteva Mopti vás o tom určite presvedčí. Toto mesto predstavuje veľmi dôležitý uzol obchodných ciest zo Sahary do Sahelu, z východu na západ alebo po samotnej rieke Niger. Aj preto v Mopti stretnete mnoho zaujímavých kmeňov. Bambarovia, Fulani, Dogoni, rybársky kmeň Bozo, tajuplní Tuaregovia alebo nomádi z rôznych krajín. Celý tento mix vytvára fascinujúci svet plný unikátnych tradícií. Avšak nielen tieto zaujímavé etnické skupiny potvrdzujú rôznorodosť malijského obyvateľstva. Ak v Mali nenavštívite práve Mopti, ako keby ste v tejto krajine ani neboli.

Pri spoznávaní Mali nechýba návšteva krajiny Dogonov. Na Hamidouvej motorke mierime do dediny Songo. Po ceste horúcim, nehostinným Sahelom míňame obrovské baobaby, pastierov dobytka alebo predavačky manga, ktorého je tu neskutočne veľa. Hamidou je dogon, takže sa tu dobre vyzná a pozná miestne zvyky. Po príchode prechádzame pomedzi skromné príbytky, všadeprítomné deti a postupne mi vysvetľuje špecifiká jednotlivých verejných budov. Exkurziu končíme pri nástenných maľbách na posvätnom mieste na skalnatom kopci za dedinkou. Dogoni ešte aj v súčasnosti patria medzi africké kmene, ktoré sú málo ovplyvnené modernou dobou.  Po stáročia si nepretržite strážia svoje tradície, ojedinelú architektúru a najnovšie aj turistickú prestíž. S ich tradičnými tancami s maskami sa síce stal turistický biznis, pri ktorom prirodzenosť týchto tancov mizne, avšak stále je možné zažiť ich počas miestneho festivalu. Ten sa však koná len každých päť rokov.

Hamidou mi podvečer predstavuje jeho rodinu a spolu popíjame čaj na streche ich domu. Pre Mali je „strechová kultúra“ veľmi typická. Strechy hlinených budov sú vodorovné a nahrádzajú chýbajúci priestor na malých dvoroch. Na strechách stretávate susedov, popíja sa čaj a všade pobehujú hrajúce sa deti. Môcť s domácimi popíjať čaj na streche a debatovať o ich živote, to je vzácna príležitosť zažiť všednosť miestneho života, ktorá sa neodmieta. Široko ďaleko žiadny turista, len Malijčania. Sledujem život v nomádskej dedine na vyschnutom dne rieky. Jeden z Nomádov naberá vodu zo studne pre dobytok pred svojím skromným príbytkom a ja si opäť uvedomujem, ako veľmi sa odlišuje život vo všetkých kútoch sveta. Hamidou výstižne dodáva, že veď ja som momentálne tiež nomád.

Mali je estetický klenot Západnej Afriky. Jeho atraktivita kedysi lákala mnoho turistov. Avšak v roku 2012 prišla vojna a cestovateľský ruch takmer vymizol. Tí, čo žili z turizmu, sa ocitli v chudobe. Môže za to chaos, ktorý v roku 2012 nastal po zvrhnutí prezidenta. Chaotickú situáciu využili na severe krajiny tuarégski separatisti združení v hnutí MNLA. Už dlhšiu dobu presadzovali vznik vlastného štátu Azawad a v tomto roku k tomu pristúpili. Avšak do hry sa priplietli aj radikálni islamisti z organizácie Mujwa, africkej odnože al-Káidy a v novovzniknutej občianskej vojne prevzali situáciu do vlastnej réžie. Najväčšou ranou pre krajinu bolo hrôzostrašné plienenie v bájnom meste Timbuktu, ale aj v strategických mestách Kidal a Gao. Timbuktu je významné tuarégské mesto a keďže medzi radikálmi sú aj Tuarégovia, tak môžeme hovoriť o tuarégskom vraždení Tuarégov. Prvoradé sú evidentne vlastné záujmy a ich presadzovanie. 

Tuaregovia sú v Mali kontroverzným etnikom a pri pohľade na dnešnú situáciu už môžeme skonštatovať, že kontroverznými nie sú len z historického hľadiska. Z Malijčanov som mal obecne dobrý pocit. Avšak Tuaregovia na mňa pôsobili divne. Chladné výrazy tváre, menej priateľskejší pri komunikácii (česť výnimkám) a už tradične každý Tuareg nosí pri sebe veľký nôž v puzdre. 

Cestou do Djenné prechádzame trajektom cez rieku, pri ktorej už netrpezlivo čakajú Malijčanky so suvenírmi. Ich  nasadenie pri ponúkaní tovaru je nezastaviteľné. Mister good quality, Mister original Djenné, Mister good price, Mister please, Mister 2 000 only for you! Svojou energiou pri predávaní vás presvedčia zakúpiť si aspoň nejakú drobnosť. Aj ja som si zakúpil. Ale ešte predtým sa u malej malijskej biznismenky informujem či je to čisté zlato, inak to nechcem. So smrteľnou vážnosťou odpovedá: Yes Mister, pure gold, sure. Za euro a pol teda kupujem „šperky z čistého zlata“. Mám rád takéto nákupy, aspoň sa pri nich pobavím.

V mestečku Djenné sa nachádza najväčšia mešita z nepálených tehál na svete. Je naozaj impozantná. Celá z hliny dominuje tomuto mestu a práve kvôli nej sem mnohí turisti merajú cestu. Táto špecifická architektúra hlinených stavieb vás rozhodne zaujme. Prechádzam úzkymi zaprášenými uličkami a cítim sa ako v inom svete. Vo svete piesku a hliny s veľmi náročnými životnými podmienkami. Končí obdobie sucha a koryta rieky sú úplne vyschnuté. Napriek tomu, že Djenné leží prakticky na malom ostrove, žiadnu vodu nevidím. Stretávam malých chlapcov, ktorí čerpajú vodu z hlbokej studne. Je už takmer vyschnutá. Uprostred ulíc vedie malý kanál, ktorý slúži ako jednoduchá kanalizácia. Pri prechádzaní zaprášeným labyrintom takýchto ulíc míňam stáda kráv a kôz. No a všade naokolo veľa detí. Tie akonáhle zbadali belocha, začal sa nekončiaci krik a opakované vyslovovanie tubabu (tubabu je označenie belocha v Mali a používa sa skôr ako prezývka). Tubabu, tubabu la photo! Obkľučuje ma stále väčšie množstvo detí a ich radosť z obyčajného blesku z foťáka naplňuje energiou celú ulicu. Prezývku tubabu som si tak v Mali vypočul nespočetnekrát a celkom som si ju aj obľúbil.

Náročnosť cestovania v Mali pritvrdí aj miestna klíma. Suchá, rozpálená krajina, v ktorej teplota šplhá nad 45 stupňov v tieni, vyčerpáva každým pohybom stále viac a viac. Denne je nevyhnutné vypiť 7-8 litrov vody, inak sa dostavia komplikácie. Výpadky elektriny sú tu veľmi bežné. V momente keď k tomu dôjde, stropný ventilátor sa prestáva točiť a nasleduje nekonečné potenie sa. Aj preto miestni v období sucha, keď je minimum komárov, spia radšej na strechách. 

Komplikovanosť africkej dopravy som pocítil už v Pobreží Slonoviny. V Mali je to však ešte záživnejšie. Pri opúšťaní Mopti si na stanici kupujem lístok a čakám vyše troch hodín na zaplnenie auta. Popritom mi šofér ukazuje na starý vrak bez jedného kolesá. Vraj týmto autom o chvíľu trinásti vyrážame, len čo nahodia koleso. Počas čakania sledujem v rozbitej stanici spolu s ďalšími čakajúcimi futbal. Mojej pozornosti neuniklo, ako na stanicu prišiel čistič nechtov a za menší poplatok čistil čakajúcim ich zašpinené dlhé nechty. Vyzeralo to dosť ponižujúco, ale ochota zarobiť si niečo, sa mimoriadne cení. Nakoniec nás ide dvadsaťjeden a v priemere každých desať minút kvôli opravám zastavujeme. Na túto prepravu treba mať pevné nervy. Avšak je to lacnejšie a miestami aj zábavnejšie. Môj ruksak častokrát cestuje v spoločnosti sliepok, kôz, nábytku či vriec s ovocím alebo zeleninou. Prevážanie kôz so zviazanými nohami na strechách autobusov budete vidieť po celej krajine.

Mali je krajina so svojou špecifickou identitou a pri jej spoznávaní sa jednoducho musíte prispôsobiť. Ak sa vzdáte časti pohodlia, dá sa v Mali cestovať aj veľmi lacno. Navyše pri nízkom rozpočte sa vám podarí spoznávať krajinu autentickejšie a záživnejšie. Príkladom je nocovanie na streche hotela v meste Djenné, ktoré stálo tri eura. V prípade, že by som mal viac peňazí a bez zjednávania platil všetko hneď pri prvom návrhu ceny, unikal by mi prirodzený život v krajine. Unikalo by mi učenie sa, čo má pre miestnych akú hodnotu a aké sú skutočné ceny v ich pomeroch.

Voda je v takejto nehostinnej krajine nad zlato. Na sprchovanie dostávam vedro nie úplne čistej vody zo studne. Pri sprchovaní si hrnčekom naberám vodu a postupne sa oblievam. Som vďačný aj za to. Pri cestovaní v takýchto krajinách a skutočnom spoznávaní prirodzeného života musíte schovať svoju európsku pohodlnosť do ruksaka. Prípadne aj svoje ego. Komfortná zóna končí a nájdete ju len v drahších hoteloch. Najesť sa za drobné vo vývarovni je ďalšou súčasťou spoznávania tejto krajiny. V malijskej kuchyni prevláda ryža s rôznymi omáčkami. Ja som mal najradšej arašídovú. Veľmi jednoduché, ale výživné jedlo. Ak máte o euro naviac, dovolíte si aj rybu. Je to síce moslimská krajina, ale nie tak ortodoxná ako arabské. Preto je tu možné kúpiť si aj obľúbené pivo Castel alebo Flag.

Sedím vedľa Tuaregov a rukami oberám rybu, ktorú jem spolu s ryžou. Popritom sledujem rušný pouličný život a pri pohľade na čakajúcich vedierkových chlapcov nechávam tretinu nedojedenú. Zvyšok si sypú do vedierok na večeru. Rozoberať chudobu vo svete už vyznieva možno gýčovo, ale vážnosť situácie si to vyžaduje. Malé žobrajúce deti s vedierkami stretávam po celej krajine. Postávajú najmä pri vývarovniach a čakajú, kedy obedujúci dojedia a zvyšky z ich tanierov si budú môcť vysypať do vedierka. Večer sa spolu s rodinou podelia o nazbierané jedlo, ktoré už skôr pripomína pomyje. Ja som mal šťastie. Už len tým, že som sa narodil na Slovensku, dostal som obrovské privilégium. Ocitol som sa v krajine, v ktorej ľudia patria k piatim percentám najbohatších ľudí na svete. Oni to šťastie nemali. Mali totiž patrí k najchudobnejším krajinám sveta. Veľkou pomocou v ťažkých časoch sú im zvieratá. Horšie je to s vodou. V období sucha v tejto púštnej klíme získavajú vodu len veľmi komplikovane.

Niger. Rieka, bez ktorej by súčasné Mali neexistovalo. Nenahraditeľná energia, ktorú svojou vodou poskytuje okolitému životu. Hlavný pulz púštneho života. Dopravná cesta spájajúca takmer všetky dôležité mesta v Mali. Sledujem rieku Niger a oproti jej toku sa posúvam do ďalšieho mesta ležiaceho na jej brehoch. Závislosť od tejto rieky je nespochybniteľná. Okolitý život v meste Segou sa neodmysliteľne viaže na jej brehy. Výroba lodí, preprava tovaru, či rybárske dedinky. To všetko s minimom turistov. Najkrajšie sú miestne trhy. Rušný život v nich ma zhltol hneď v prvé minúty. Neviem, či som v komerčnom dokumente o africkej exotike pred stáročiami alebo v 21. storočí. Všade hýria iné farby a cítim iné vône. Ovocie, korenia, sušené ryby alebo látky bogolan, pre ktoré je Segou preslávené. Mopti a Segou sú jednými z významných prístavných miest plných obchodu, lodiek, tovaru a dobytka.

Do Bamaka sa už veziem v klasickom autobuse a počas cesty si šofér s asistentom vyvárajú čaj. Uprostred horí plynový varič, na ňom je položený čajník a výrazne presladeným čajom ponúkajú aj najbližšie sediacich cestujúcich. Ušlo sa teda aj mne. Čaj sa tu pije z malých poldecových pohárikov a je mimoriadne silný a chuťovo skvelý.

Čajová kultúra je v Mali dominantným rysom trávenia voľného času. Celé rodiny, ale aj pouličné partie vysedávajú a pokojne si vyvárajú a popíjajú čaj. Nielen v Mali, ale aj v Iráne alebo v Indii som pri ich čajových kultúrach zistil, že v Európe vlastne ani nevieme, čo je čaj. 

Čo sa týka obáv z Malijcov, žiadny strach. Počas prvých dňoch v Mali som sa stále pýtal, či je bezpečné pohybovať sa po uliciach. Prečo nie? Otázkou odpovedal Hamidou. Neskôr sa už s istotou sám prechádzam aj vo večerných hodinách. V naoko podivných štvrtiach vidím posedávajúce rodiny, ale aj partie mladých. Belochovi sa zdravia a v momente, keď si nie som istý kam mám ísť, ochotne poradia. 

Iste, je tu relatívne nebezpečenstvo kvôli občianskej (polo)vojne. Na sever sa nechodí a na juhu zasa veľké nepokoje nehrozia. Napríklad bezpečnosť v bájnom meste Timbuktu je veľmi diskutabilná. Pred troma rokmi sa tu diali hrôzostrašné veci, ale Francúzi radikálnych islamistov potlačili. Toto historicky významné mesto si stáročia udržiava svoju prestíž najmä preto, že je bránou do Sahary. Teraz ale práve do tých relatívne nebezpečných severných častí. Hamidou nerozumie, prečo Timbuktu láka toľko turistov. Veď tam vraj dohromady okrem púštnych dún a Tuarégov na ťaviach nie je nič zaujímavejšie, než napríklad v Mopti. Lenže Timbuktu je Timbuktu, už len kvôli tomu názvu sa tam dostať proste musím. Autobusy tam ale nejazdia a vlastné auto nemám, takže nabudúce. Bude možno aj bezpečnejšie.

Malijci sú pri rozprávaní častokrát popletení. V mojich jednoduchých hoteloch som sa pravidelne pýtal na orientáciu v meste alebo na zaujímavé miesta. Miestami mi recepčný poradil niečo, čo neskôr pri lámaní si hlavy nad odpoveďou, vyvrátil. To všetko bude sprevádzať odpovedanie yes aj na otázky, na ktoré sa vlastne ani nedá odpovedať yes alebo no. No a pred tým trhom mám ísť kam? Yes! Vyčerpaného ma to často rozčuľovalo, lenže Malijci majú veľmi kompromisný štýl rozprávania. Nepohádajú sa s vami. Tým som sa snažil od Malijcov čo najviac nakaziť. Tým čo najkompromisnejším rozprávaním.

Už v blogu o Indii som spomínal, že chudobu prehlbuje najmä rastúca populácia. V Afrike to nie je inak. Trend alarmujúco vysokého tempa rastúcej populácie v rozvojových krajinách hádže výstražné výkričníky už dlhšie roky. Už teraz veľa krajín tretieho sveta dováža väčšinu potravín a sú mimoriadne závislé na ich importe. Situácia je neudržateľná a extrémna preľudnenosť nielen afrických krajín bude spôsobovať čoraz väčšie hladomory. Celú situáciu zhoršuje urgentný nedostatok vody a politické anarchie. 

Bohužiaľ, napriek tomu, že som kresťan, v tomto smere musím vysloviť kritiku voči politike Vatikánu. Neustále zakazovanie a odsudzovanie používania prezervatívov a antikoncepcii považujem za jedno z najväčších zlyhaní inak veľmi obľúbeného pápeža Jána Pavla II. Inak tomu nie je ani dnes. Podstata ich predstavy humánnosti začína síce pri ochrane ľudského života, avšak končí pri katastrofálnych následkoch. Alarmujúce rozširovanie sa nebezpečných pohlavných chorôb, ale aj rodenie sa miliónov detí do nepredstaviteľnej chudoby, v ktorej sa ich život po narodení mení v boj o prežitie. Čo je humánne na takomto živote? Tomuto problému sa svet nevyhne a príslušné svetové organizácie sa budú musieť výrazným a efektívnym spôsobom snažiť práve o humánnu reguláciu pôrodnosti, inak preľudnenosť spôsobí katastrofálne hladomory mnohých afrických a ázijských krajinách! Veď už teraz je Afrika a Ázia preľudnená.

Pri odchode z Mali ma upozorňujú na Mauritániu. Mám si tam dávať pozor. Tieto upozornenia ma sprevádzajú celú cestu. Jedni na druhých ukazujú, akí sú nebezpeční. Doteraz ľutujem, že som nešiel do Indie cez Pakistan. No ale, Afgánci mi povedali, že je nebezpečné tam ísť. :)

Z veľmi aktívneho ročného cestovania som už pomerne unavený. Napriek tomu ma však Mali mimoriadne zaujalo a stalo sa súčasťou klubu krajín, ktoré ma na ceste najviac oslovili. Afganistan, Nepál, Bolívia, ale aj Mali. Aj z tejto krajiny odchádzam so zmiešanými pocitmi, keďže viem, že najbližšie roky nebudú pre ňu jednoduché. Afrika sa bude meniť. Už teraz väčšinu Afriky vlastnia všetci, len nie Afričania. Vplyv Číňanov je obrovský. Zo spomienok sa mi vynára africké heslo, ktorým si uvedomujem, že súčasťou Afriky je predsa aj určitá dávka bezstarostnosti. Hakuna matata!

V ďalšom blogu nájdete zdĺhavý prechod Saharou sprevádzaný otravnými kontrolami totožnosti, ktorý zakončí mínové pole na mauritánsko-marockej hranici. Počas zastávky v Nouakchotte navštívime sirotinec a rozdáme mikulášske balíčky. 

Viac fotiek z cestovania v Mali tu

Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?