Unikátne zážitky z Pobrežia Slonoviny

Autor: Tomáš Vilček | 11.6.2015 o 13:30 | (upravené 11.6.2015 o 14:22) Karma článku: 12,23 | Prečítané:  8314x

AKWABA! (Vitajte!) Láka vás spoznávanie čiernej Afriky a zároveň sa chcete zabávať pri dobrej hudbe a relaxovať na pláži? Spiatočná letenka do Abidjanu to istí. Exotika Pobrežia Slonoviny vás zhltne už cestou taxíkom z letiska.

Práve Pobrežie Slonoviny je paradoxne prvou francúzsky hovoriacou krajinou, ktorú som navštívil. Prezident nariadil používať len originálny názov vo francúzštine - Cote d´Ivoire. Ten názov mám rád, je štýlový, preto ho budem miestami používať. 

Za sebou mám 40 500 pozemných a 25 700 leteckých kilometrov. O jednej v noci prilietam do Abidjanu, hlavnej metropoly a ekonomického centra tejto krajiny. Južnej Amerike ďakujem za nezabudnuteľnú etapu mojej cesty okolo sveta a po piatich mesiacoch strávených na južnej pologuli sa opäť ocitám na severnej. Po vstupe do letiskových priestorov ako prvá prichádza kontrola očkovania proti žltej zimnici. Absolútna nevyhnutnosť. Pri absencii potrebného očkovania by som musel podstúpiť predražené očkovanie priamo na letisku alebo by ma vyhostili. Po úspešnej kontrole mi úradníčka vracia späť môj medzinárodný očkovací preukaz a pokračujem ďalej. Z davu cestujúcich, ktorý si ide vyzdvihnúť svoje batožiny, si protidrogová kontrola vyberá práve mňa. Po dôkladnej kontrole pri opúšťaní Brazílie ma to už neprekvapuje a beriem to ako súčasť administratívy môjho odletu a príletu. Táto kontrola je ale najdlhšia a patrí k nej aj pohovor. Pre zaujímavosť uvádzam, ako to zhruba prebiehalo. Vzali ma do kancelárie, kde sa ma ich nadriadený najprv pýtal obecné otázky typu ako sa mám, aké športy mám rád, prečo cestujem. Zrejme aby obecne zistil, ako vnímam samotnú kontrolu a či som z nej nervózny. Následne pracovníci začnú pedantne prehľadávať ruksak. Počas celého procesu zostávam maximálne pokojný. Paradoxne nie preto, že som čistý, ale preto, že úplne vyčerpaný už takmer spím. Šéf ich po desiatich minútach zastavuje a vyslovuje OK. Podpisujem spísané potvrdenie o kontrole a idem si pospať na letisko.

Abidjan ma víta horúcim a vlhkým počasím. Pri 85 % - nej vlhkosti pocitová teplota dosahuje 45 stupňov, hoci teplomer ukazuje len 37. Horúce a vlhké počasie má Cote d´Ivoire prakticky celý rok. Západoafrický New York. Aj takto nazývajú Abidjan kvôli mrakodrapom a neďalekým plážam. Mne ale príde toto označenie trošku prehnané. Nie žeby som to poňal serióznym porovnávaním s americkým „jablkom“, ale kvôli tomu, že tie mrakodrapy v skutočnosti predstavuje pár výškových budov.

V Abidjane ma hostí v luxusnom apartmáne tuniský architekt Alich. Býva v starej časti mesta Treichville, ktorá je centrom nočného života v tomto meste. Ivorčania milujú hudbu a preplnené večerné bary sa stanú dôležitým článkom spoznávania tejto krajiny. Kombinácia rapu a reggae vládne všetkým podnikom a určite zaujme každého. Proste africká klasika. No, a tu končí kultivovaný popis zábavy počas predĺženého víkendu v Abidjane. :) Neskôr popíjame pivo a relaxujeme pod palmami na obľúbených plážach v historickom Grand Bassam, ktoré obmývajú dravé vlny Atlantického oceána. V tomto meste nájdete vedľa zaujímavých pláži aj množstvo zachovalých francúzskych koloniálnych budov. Väčšina z nich už ale chátra. 

Na juhu Pobrežia slonoviny som sa zdržal pomerne dlho. Dva dni trávim aj u miestnych vo veľmi chudobnej časti. Ide už prakticky o slum. Napriek tomu, že môj hostiteľ má na couchsurfingu výborné preferencie, prichádzam s miernymi obavami (pre tých, ktorých napadlo, ako sa v slume pripojí na internet, dodávam, že majú jednoduché internetové kaviarne). Yves sa hneď v prvé minúty javí ako pohoďák. Počas prechádzania chudobnými uličkami sa ocitám v úplne inom svete. Zaprášené ulice plné odpadkov sú však plné života. Z pouličných grilov sa na nás valí dym. Grilovanie rýb, hovädziny či kozieho mäsa je veľmi typické. Spolu so zaneprázdnenými Ivorčankami s nákladmi na hlavách prechádzame pomedzi mláky, sliepky, kozy a neustále pobehujúce deti. 

Večer sedíme na špinavom koberci pred ich skromným domčekom a desiatkami otázok vyzvedám, ako to tu chodí. Vo vedľajšej miestnosti vraj spí Yvesova sestra s jeho frajerkou. Tvrdí, že on ju nechce, ale už je s ním tehotná. Vraj je tradíciou, že dievča počas tehotenstva musí bývať u rodiny otca dieťaťa. Keď porodí, potom sa vráti späť k svojim rodičom a na dieťati sa dohodnú. Za celý večer ma prekvapilo viacero vecí. Na moje nechápavé pýtanie sa, prečo je to tak, Yves rovnako nechápavo pokrčí ramenami a vždy len vysloví Afrika!

Yves na tom nie je až tak zle. Každý víkend si privyrába rapom. Avšak z jeho rodiny nikto nepracuje. Opäť nechápavo krútim hlavou, keď mi všetci jeho bratia vysvetľujú, že nepracujú, lebo platia málo. Predsa aj to je niečo a lepšie, ako s prázdnym žalúdok sledovať pohybujúce sa mraky na oblohe. Ale, ale, ale. Ale v Afrike je proste všetko komplikované, a preto nepracujú. Predstava tejto komplikovanosti začína a končí pri pohľade na neustále posedávajúcich Afričanov, ktorí s upreným pohľadom do neba rozjímajú nad nekonečnosťou vesmíru. Samozrejme česť mnohým výnimkám. Za to u žien som mal odlišný pocit. Celý čas je vidno pobehovať vzpriamené Ivorčanky s nákladmi na hlavách. Zaneprázdnené predávajú všetko možné, aby uživili rodinu.

Návštevu tohto slumu určite neľutujem. Veď špecifiká bežného afrického života nespoznám za oknami pohodlného džípu počas safari. Na začiatku spoznávania Afriky som mal rozpačité pocity z chudobných pomerov. Neskôr už životnú úroveň vnímam ako prirodzený stav toho, čo si miestni dokázali vybudovať. Ako sa vraví, každý si je strojcom svojho šťastia a je len na ľuďoch, aké životné podmienky si dokážu vytvoriť. Síce Afriku spoznávam zatiaľ len týždeň, už teraz viem, že je to celé o mentalite, a to nechcem generalizovať všetky africké krajiny. Jediné, čo krajinám tretieho sveta pomôže, je podpora práce a vzdelávania. Ako sa vraví, vzdelanie je predsa jediný nástroj, ktorým skutočne môžeš meniť svet.

V Pobreží Slonoviny stretávam mnoho žobrákov. Najmä v belochoch vidia stelesnenie bohatstva. Majú pocit, že nám v Európe padajú peniaze z neba. Aj Alich sa často sťažoval, že nielen žobráci, ale aj pracujúci od neho pýtajú rôznu finančnú pomoc. Avšak nie sú tak dotieraví ako v iných krajinách. Častokrát mi ich je samozrejme ľúto, ale len ojedinele niečo dám. Pár drobných nie je problém, ale tým ich situáciu systémovo nevyriešim. Naopak, ešte zhorším. Podpora žobrania totiž spôsobuje veľmi negatívnu motiváciu. Motiváciu žobrať aj naďalej, k čomu ich povzbudí práve darovaná čiastka. 

Hlavné mesto Yamoussoukro začínam spoznávať pri prezidentskom paláci. Ochranku prezidenta netvorí len desiatka ozbrojencov, ale aj krokodíly v jazere pred palácom a vraj aj levy v záhrade. Rozčarovane sledujem predátory v jazere, na ktoré ukazovákom mieri aj malý Afričan vedľa. Následne ukazuje na kupolu baziliky v diaľke. Je to najväčší kostol na svete. Za drobné si kupuje tri litre vody a vyráža so mnou na exkurziu. Táto bazilika drží už pár rokov prvenstvo a aj vďaka zaujímavým maľbám v jej interiéri sa jej návšteva určite vyplatí. S mojím profesionálnym sprievodcom ešte na záver prechádzame rušným trhom a spolu obedujeme pri pouličnej vývarovni.

Móda Ivorčaniek je osobitnou kapitolou. Dominujú rôzne pestrofarebné šatky. Namiesto nohavíc alebo sukní si oviažu okolo pása veľké šatky, ktoré nechýbajú ani na hlavách. Ak áno, ich náhradou sú rôzne parochne, za ktoré sa tu nikto nehanbí. Poznáte situáciu, keď vám niekto niečo podáva, ale vy už máte plné ruky a vyčítavo sa spýtate, či si to máte dať na hlavu? Presne tak. Väčšina Ivorčaniek zaneprázdnene prechádza trhom s nákladom na hlavách a niekedy až obdivujem, čo všetko na nej dokážu uniesť. Najviac ma zarazilo, keď som skoro ráno stretol ženy nosiace vodu zo studne. Obrovské dvadsaťlitrové nádoby na hlavách, z ktorých im pri chôdzi neustále špliechala voda. Za odmenu im tento štýl nosenia nákladu zabezpečuje ukážkovo vzpriamené postavy.

Okrem Abidjanu je doprava v Pobreží Slonoviny veľmi špecifická. Autobusy a prevažne minivany vyrážajú až v momente, keď sú plné. Počas dvojdňovej cesty z Yamoussoukra do Bouny prestupujem v Bondoukou. Ráno prichádzam na stanicu, kupujem si lístok a spolu s ďalšími cestujúcimi čakáme, až sa náš minivan naplní. Nehovorím o polhodinovom čakaní, ale o štvorhodinovom. Počas cesty míňame dedinky s jednoduchým životom a pri každom zastavení autobusu pribehujú biznismenky s tovarom na hlavách. Veľké tácky s pečenými rybami, balíčky s vodou či manga. Manga momentálne dozrievajú a po celej krajine je ich nekonečne veľa. Mnohokrát autobusy zastavujú najmä kvôli kontrolným stanovištiam. V roku 2012 po smrti vtedajšieho prezidenta vypukol boj o prezidentské kreslo. Avšak nie v kampani, ale s tankami v uliciach. V týchto afrických občianskych konfliktoch síce zahynie pár tisíc nevinných ľudí, ale víťaz berie všetko, a to doslova. Typická africká vojenská idylka. Aj preto chce mať vládnuca garnitúra situáciu čo najviac pod kontrolou.

Počas čakania na to, až sa autobus zaplní, aspoň pokojne raňajkujem pri stánku a sledujem všednosť každého rána. Jednoduchý stánok sa postupne zapĺňa kávičkármi z okolia. Chalani približne v mojom veku štartujú svoj náročný deň už tradične kávou a hodinovým polemizovaním nad všeličím. Dnes som tému trošku ovplyvnil a opakovane odpovedám na ich zvedavé otázky ohľadom mojej cesty. Takmer všetci majú motorky, drobné na kávu, ale do práce nechodia. Práca nie je a ani nebude. Nikto im vraj nepomôže a už vonkoncom nie oni sami. Avšak sú to fakt pohoďáci. Prstom ukazujem na plagát, ktorý visí nad našimi hlavami. Sú na ňom tohtoroční africkí šampióni. Šampióni z Podrežia Slonoviny. Ihneď sa hrdo bijú do hrude a vyslovujú the best. Lenže Drobga, najväčšia hviezda ivorského futbalu a prakticky hrdina mládeže, tam chýba. Ohhh, Didier Drogba, the best. On je viac než prezident, viac než ktokoľvek iný v Cote d´Ivoire, odpovedajú. Za pravdu im dajú aj všetci malí futbalisti v krajine. Ak niekto má dres, je to práve Chelsea. 

Cote d´Ivoire tvorí tradične, ako väčšinu afrických krajín, mnoho etnických skupín. Približne 60 kmeňov. Jeden z nich, kmeň Lobi, spoznávam na severovýchode krajiny v meste Bouna a okolí. O tom, že identita tohto kmeňa tak skoro neoslabne ma presvedčil malý chalan, ktorý sa pri mne na ulici zastavil a pýtal sa, či som Japonec. Pozerám do tých bielych očí, ktoré vynikajú na jeho čiernej tvári, a pomocou tlmočenia môjho hostiteľa mu oznamujem, že nie som a zároveň sa pýtam, či on je. Hrdo a začudovane sa na mňa zospodu pozerá a odpovedá, že on je Lobi. Plnohodnotné spoznávanie kmeňov je organizačne komplikované. Zažiť ich festival a tradičné sviatky si vyžaduje pedantné načasovanie návštevy. Napriek tomu spoznávam miestne dedinky nielen jazdou na motorke s mojím hostiteľom Patricom, ale aj počas pár zastávok u miestnych.

Za spomenutie ešte určite stojí jeden Patricov sused, mimochodom, vďaka dobrým kontaktom na prezidenta je to samozrejme najbohatší dedinčan. Vedľa si postavil krásnu vilu, avšak studňa v jeho dvore je prázdna, preto chodí každý večer po vodu k Patricovi. S úsmevom podrypujem, že odteraz bude za vodu platiť, lebo voda je tu vzácnou surovinou. Skúšam ako zareaguje a pýtam sa ho, či by žil radšej v krajine, kde sú obrovské zásoby vody alebo v krajine, kde je ropa a zlato. Po kratšom uvážení tvrdí, že síce má luxusný barák, ale po vodu chodí ako chudák k susedovi. 

Pri Boune sa nachádza aj významný národný park Comoé. Pri vstupe do neho ma pridávajú ku školskej skupinke s armádnou ochrankou. „Blanc“ sa teda stal miestami väčšou atrakciou než miestne zvieratá a srandy bolo požehnane. Do národného parku som mieril najmä kvôli slonom a levom, ale videl som všetko možné, len nie slony a levy. Bolo ich tu dosť, ale pred občianskou vojnou v roku 2012. Bohužiaľ, počas vládnucej anarchie v tom roku pytliaci nekontrolovane vyzabíjali väčšinu slonov a levov. Pár ich prežilo, ale stretnúť ich počas safari v tomto parku je momentálne veľmi náročné. Pobrežie Slonoviny je teda momentálne bez slonoviny. 

V Pobreží Slonoviny kvôli absencii vlastného auta musím vynechať rôzne iné zaujímavé miesta. Za návštevu určite ešte stojí okolie mesta Man, rôzne rybárske mestečka na juhu alebo národný park Tai. Z Bouny mám v pláne pokračovať už priamo na sever do Mali. Avšak komplikovaná doprava a cesty mi to výrazne znepríjemňujú. Najjednoduchšia cesta, ako sa dostať do Mali, je vrátiť sa späť do Abidjanu po rýchlej a nie až tak rozbitej ceste a následne pokračovať hlavným ťahom cez Bouaké do Mali. Je to ako keby ste išli z Košíc do Budapešti cez Prahu.

Po precestovanom dni vystupujem o jednej v noci v Bouaké. Autobus do Mali ide až ráno, a tak mi autobusár ukazuje na nocľaháreň, v ktorej mám počkať do rána. Svoje veci ukladám na koberec s vrecami, o ktorý sa pri spánku delí už takmer desať ľudí a na lavičkách ďalších desať. Ráno po prebudení sledujem prebúdzajúci sa život pri trhu. Afričanky začínajú vyvárať tradičné špeciality ako Kedjenou alebo ryby s ačiki. Ryba je v ivorskej kuchyni mimoriadne dôležitá. V pouličnej vývarovni vám spolu s jedlom prinesú aj vedierko s vodou a pracím práškom na umytie rúk, keďže všetko jedia s rukami. Veľkou tradíciou je tu aj africká „droga“ cola. Nejde o žiadnu skazu. Jej plody sú veľmi obľúbené a pomohli vyriešiť mnoho konfliktov medzi kmeňmi. Proste šéfovia kmeňov si sadli, omámili sa colou, vďaka čomu sa im ľahšie dosahovali kompromisy. Mimochodom, spomenutie coly kompletizuje názov nápojového giganta Coca Cola. Už v blogu o Bolívii som spomínal, že prvé slovo v názve Coca Cola prevzal z juhoamerickej povzbudzujúcej rastliny coca, to druhé si osvojil z africkej coly.

Prichádza autobus, ale to nič neznamená. Ešte tri hodiny totiž čakáme, až sa zaplní. Po troch hodinách kladú vrecia, koberce, kufre, kozy a môj ruksak na strechu a vyrážame. Africké cesty neboli len skúškou pre mňa, ale rozhodne aj pre môj ruksak. A to ešte netuším, aká doprava ma čaká v Mali.  

Afrika je cestovateľsky pútavá a výnimočná. Práve Pobrežie Slonoviny je prvou krajinou, v ktorej som ju začal spoznávať. Aj preto sa mi táto krajina emočne vryla pod kožu a na zážitky z nej budem ešte dlho spomínať. Je to ako pri filmových sériách. Jednotky sa nám z emočného hľadiska zdajú byť vždy najlepšie. Po náročnom presune sa ocitám v Mali, v ďalšej unikátnej exotike a africká etapa mojej cesty pokračuje novými dobrodružstvami. 

Na záver ešte pripájam video. Je v ňom súhrn obľúbených miest a atrakcií v Cote d´Ivoire: 

V najbližšom blogu sa v malijských horúčavách ocitneme pri brehoch rieky Niger. Dozviete sa viac o unikátnych kmeňoch, šialenej doprave a prezradím, ako dopadlo moje nocovanie na zaprášenej streche vedľa najväčšej hlinenej mešity na svete. 

Viac fotiek z cestovania v Pobreží Slonoviny tu

Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?