Na potulkách v Paraguaji

Autor: Tomáš Vilček | 28.4.2015 o 7:30 | Karma článku: 11,72 | Prečítané:  8016x

Cestovanie v Paraguaji je veľmi špecifické. Nečakajú ma žiadne top atrakcie. Experimentujem však s myšlienkou, čo vo mne zanechá aj menej atraktívna krajina, a tak zo zvedavosti mierim do Paraguaja. A výsledok? Čítajte ďalej!

Cestovateľsky veľmi zážitkové Peru a Bolíviu mám úspešne za sebou. Toto juhoamerické duo bez pochýb predstavuje železnú kombináciu cestovania na juhoamerickom kontinente. Počas cestovania v Brazílii sa rozhodujem, akou cestou pôjdem ďalej k veľkolepým vodopádom Iguazu Falls. Po čase uvažovania volím možnosť návštevy Paraguaja, cez ktorý sa presuniem k spomínaným vodopádom. To, že na internete nachádzam len veľmi obmedzené množstvo cestopisných informácií, veští zaujímavé pozitívum, a síce, že Paraguaj nebude preplnený turistami. 

Do Paraguaja vchádzam kuriózne. V brazílskej Ponta Pore hľadám neskoro večer hraničný prechod. Spolu s paraguajským Pedro Juan Caballero tvoria prakticky jedno mesto, avšak ležia v rozličných krajinách. Vodič autobusu mi síce ukazoval, že sa do Paraguaja ide smerom, ktorým kráčam, ale kontrolné stanovište nemôžem nájsť. Preto sa pýtam dvoch dievčat na terase baru, kadiaľ mám ísť do Paraguaja. Mojej otázke sa smejú a oznamujú mi, že už som v Paraguaji. Keďže potrebujem oficiálne pečiatky do pasu, na druhý deň sa vraciam späť do Brazílie a prechod uskutočňujem ešte raz, ale už oficiálne.

Pretože je Veľký piatok, autobusy nejazdia a do Asunciónu môžem vyraziť až na ďalší deň večer. Preto celý deň trávim potulovaním sa po Pedro Juan Caballero a spoznávam pouličný život, trhy či Cerro Corá. Je to historické miesto, na ktorom sa skončila nemilosrdná a najkrvavejšia vojna juhoamerického kontinentu. V roku 1870 na tomto mieste porazila Paraguaj Trojdohoda Brazíle, Argentíny a Uruguaja. Paraguaj táto vojna zruinovala. Stratil dve tretiny územia, viac než polovicu obyvateľov a takmer všetkých mužov. 

Do Asunciónu, hlavného mesta Paraguaja, prichádzam nočným autobusom o štvrtej ráno. V polospánku si sadám na lavičku vo vnútri obrovskej stanice. Netuším, kam mám ísť, tak si rozkladám karimatku so spacákom a pokračujem v spánku. Bohužiaľ, ráno ma nikto nebudí so sviatočnými veľkonočnými raňajkami, preto si kupujem aspoň luxusnú obloženú bagetu. Veď je veľkonočná nedeľa!

Neskôr smerujem do centra, kde mám cez couchsurfing dohodnutú prehliadku mestom. Mimochodom, viete čo znamená názov Asunción? Vraj prvá návšteva španielskych kolonizátorov pomenovala toto mesto Nanebovzatie – Asunción, podľa kresťanskej udalosti - Nanebovzatia Panny Márie. Španielski kolonizátori nanútili miestnemu obyvateľstvu okrem kresťanstva aj jazyk. Napriek tomu pôvodný jazyk guarani nezanikol. Naopak, vtedajší Indiáni dospeli popri učení sa španielčiny k zaujímavému mixu týchto jazykov, ktorým vraj ešte dnes rozpráva mnoho Paraguajčanov. Len pre zaujímavosť, celosvetovo univerzálne slovo ananás pochádza práve z jazyka guarani.

S Paraguajčankou Sorayou z couchsurfingu prechádzame centrom mesta. Ako mnohé iné hlavné mestá, aj Asunción je finančným centrom krajiny s bohatými časťami. Ruch veľkomesta dopĺňajú trhy, katedrály a prezidentský palác. Zarážajúce však je, že to všetko je v priamom susedstve s chudobnými slumami. Tony odpadkov, potulujúci sa žobráci či prostitútky. Aj toto je obraz paraguajskej metropoly. Preto je v tejto časti pochopiteľne zvýšené množstvo policajtov. Z druhej strany tieto slumy obkľučuje rieka, a tak sa budovanie chudobných chatrčí rozširuje do významných parkov. Prekvapujúce je, že mesto s tým vraj nič nerobí a počet chatrčí sa nekontrolovateľne rozrastá. 

Idete dole? Pýta sa nás malý chalan pobehujúci okolo a ukazuje smerom do chudobného slumu. Soraya odpovedá, že nie. Tlmočí mu moju otázku a pýta sa ho, či nám ponúka exkurziu. On ale odpovedá ďalšou otázkou a zaujíma ho, či mám pištoľ. Soraya sranduje, že pištoľ nemám, ale mám nožík. Na to sa smeje a tvrdí, že nožík mi nestačí a potrebujem byť silnejší. Tam dole vraj potrebujem pištoľ. Odpovedám, že pištoľ nemám, ale pre istotu si zoženiem kamarátov, aby som nebol sám. Koľko ich potrebujem? Chvíľu uvažuje a odpovedá šesť. Sedem, nakoniec dodáva. Chce byť policajtom, a to aj napriek tomu, že jeho hrdinom je legendárny Zé Pequeno (známy brazílsky gangster z filmu Mesto bohov). Takým, akým bol on, nespraví nič, ale ostatných pozatvára a v jeho slume bude poriadok, odkazuje pri lúčení.

Aj Južná Amerika má svoje ojedinelé špecifiká. Síce sú tu klasické záchody a nie misy splývajúce s podlahou ako v Ázii, ale použitý papier sa rovnako ako v Ázii odkladá do koša vedľa. Viem, nechutné. Avšak aj to patrí k „špecifikám“ daných krajín. Peru, Bolívia či Paraguaj. Vedľa väčšiny záchodov preto svieti upozornenie, aby sa použitý papier nevhadzoval do záchoda. Upcháva odvod, čo samozrejme spôsobuje komplikácie.

Na ďalší deň mierime aj so Sorayiným kamarátom Nikolasom do lokálne známeho mesta Areguá. Leží pri jazere Ypacaraí a oproti nemu sa nachádza podobne rekreačné mesto San Bernardino. Všetci traja relaxujeme pri brehu a popíjame tradičné tereré. Vraj v Paraguaji je obom dobré a sú spokojní. Finančne to v práci nemajú podobné Západnej Európe, ale Nikolas má vďaka svojím švajčiarskym starým rodičom aj švajčiarsky pas. Kedykoľvek tam môže vycestovať za prácou, ale tamojšia mentalita mu nevyhovuje. Všetko funguje príliš strojovo a chýbal by mu temperament juhoamerickej mentality a spontánnosť miestneho života.

V uliciach Asunciónu vládne stráženie áut chudobnými zo slumov. Medzi sebou majú rozdelené rajóny a na nich pýtajú za každé zaparkované auto určitý poplatok. Nie je to za parkovanie, ale za stráženie. Pokiaľ odmietnete zaplatiť poplatok s odôvodnením, že stráženie nepotrebujete, pri návrate k autu sa nečudujte, že je poškodené. Akonáhle Nikolas alebo Soraya parkuje v centre mesta, prichádza „biznismen“ a vyberá poplatok. Dvakrát jej už kľúčmi doškrabali staré auto. Už má nové a radšej zaplatí.

Couchsurfing sa opäť ukazuje ako geniálny projekt. Vďaka nemu spoznávam ľudí, pri ktorých sa o program dňa nemusím starať, pretože ho organizujú za mňa. Jednoduchšie spoznávam krajiny a navyše mám možnosť navštíviť aj menej obvyklé „domácke“ miesta. Som ďaleko od domova, ale vďaka týmto ľuďom sa cítim ako doma. 

Keďže ma čakajú ohromné vodopády Iguazu, tak paraguajské vodopády v národnom parku Ybycuí, ale aj vodopády Salto Cristal úmyselne vynechávam. Navyše, mierne by mi to skomplikovalo cestu do Encarnación a časovo mi to už tiež nevychádza. Z Asunciónu sa teda presúvam do Encarnación - Paraguajčanmi ospevované mesto najmä kvôli zaujímavej pláži pri rieke a populárnemu karnevalu. Paraguaju chýba more, takže rekreačný význam nielen tohto mesta, ale aj spomínanej Areguy alebo San Bernardina je opodstatnený. Na brehu miestnej pláže sledujem oproti stojace mesto Posadas. Áno, leží už v Argentíne, ktorú mám na dosah. Medzi nami je už len rieka Rio Paraná.

Po Encarnacióne nadišiel čas na históriu. Po stopách jezuitov objavujem zachovalé ruiny jednoduchého mestečka v Trinidad del Paraná. Aj toto miesto je symbolom jezuitských misií, ktoré sa v 17. storočí usadili uprostred tropického pralesa, aby učili domorodé obyvateľstvo. Naokolo žiadny turista, a tak sa spoznávaním jednotlivých budov nerušene dostávam do histórie. Jezuiti tu vytvorili pomerne prepracovaný model spoločnosti, ktorý fungoval dlhé roky. Pred stáročiami tu prekvital život, teraz toto miesto viac-menej zíva prázdnotou. Jezuitom k šíreniu ich učenia slúžilo viacero mestečiek. Ich ďalšie významné centrum navštevujem len pár kilometrov ďalej, a to v meste Jesús de Tavarangué. Dominantou tohto jezuitského centra je nespochybniteľne obrovská katedrála. 

Poslednou zastávkou v Paraguaji je Ciudad del Este. Spolu s tureckým Nemcom nás hostí pohodová Filipínčanka Hope. Spolu navštevujeme obrovskú vodnú elektráreň Itaipú. Tá je druhou najproduktívnejšou a druhou najväčšou na svete. Na večeru nás Hope pozýva na grilované mäso asadito. Vychutnávame si ho priamo uprostred relatívne rušnej ulice. V Paraguaji je to bežné. Pri grile sa zastavujú nielen okoloidúci, ale aj okolo jazdiace auta. Konštatujem, že toto je najjednoduchší drive-through servis na svete. McDonalds sa ešte má čo učiť. Pri lúčení si samozrejme neodpustím zakomponovať aj jej meno. S úsmevom vyslovujem: „I hope to see you again Hope“ a po týždni v Paraguaji mierim po dlhom moste späť do Brazílie.

Pri rozhodnutí navštíviť túto krajinu zohrala dôležitú rolu mimo iného aj moja zvedavosť. Túto krajinu mi nikto neodporučil. Aj preto som sa do nej nehrnul s veľkými očakávaniami. Častokrát sa to hodí. Pri nízkych očakávaniach vás zaujmú aj jednoduchšie okolnosti, ktorým by ste v atraktívnych krajinách nevenovali veľkú pozornosť. Aj to potvrdzuje fakt, že spoznávanie sveta nemá hraníc. 

Napriek tomu, že mi Paraguaj neponúkol top atrakcie, návštevu tejto krajiny neľutujem. Ocitol som sa v geografickom srdci Južnej Ameriky a aj odtiaľ si odnášam zaujímavé skúsenosti a postrehy. Luxusný drink na pláži plnohodnotne vynahradí tereré a cenné skúsenosti zaručia jednoduché rozhovory s Paraguajčanmi. Cestovanie je predovšetkým zážitkové spoznávanie a jeho podstatu snáď najvhodnejšie ilustruje hlavné heslo cestovateľskej upútavky pre Paraguaj - YOU HAVE TO FEEL IT.

Ďalší blog bude venovaný rozmanitej Brazílii. Dozviete sa, ako ma v prvé minúty po vstupe do krajiny prehľadávala protidrogová razia. Pri spoznávaní brazílskej prírody opíšem jej ojedinelosti a po náročnom vybavovaní afrických víz v Brasílii zakončíme juhoamerickú cestu v magickom Rio de Janeiro.   

Viac fotiek z cestovania v Paraguaji tu

Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?