Bolívia si vás určite získa

Autor: Tomáš Vilček | 18.4.2015 o 17:00 | (upravené 18.4.2015 o 18:33) Karma článku: 11,92 | Prečítané:  7440x

Hola Amigos. Bolívia? Unikátna krajina! Zasnežené Andy, Indiáni, džungľa, najväčšie soľné jazero na svete, lagúny a omnoho viac. Všestrannosť bolívijskej prírody vám zaručí famózny cestovateľský zážitok.

Európsky gringo (označenie belocha v tejto časti Južnej Ameriky) sa posúva z Peru do Bolívie. Ocitám sa v krajine s najväčším podielom Indiánov v rámci Južnej Ameriky. Túto skupinu pôvodných obyvateľov tvoria najmä Kečuovia a Ajmarovia. Mimo toho sa ocitám v krajine, ktorej už dlhé roky prezidentuje veľmi populárny Evo Morales. Prečo ho spomínam? Preto, lebo ešte v žiadnej krajine som nevidel tak rozsiahlo pomaľované budovy, ploty alebo cesty na podporu nejakého politika. Grafity s nápisom "Evo Morales!" vás budú sprevádzať po celej krajine. Napriek tomu, že sa v súčasnosti proti nemu v El Altu často konajú demonštrácie, ostáva politickou ikonou.

Prvá zastávaka je v meste La Paz. Pár dní oddychujem po hektickom cestovaní v Peru. Bývalé hlavné mesto je ešte aj dnes často považované za hlavné, keďže tu sídli vláda a prezident. Nachádza sa vo výške 3 600 m a slávna Argentína tu pred šiestimi rokmi dostala výprask 6:1. A čo na to Messi? (pozri link) Náročnejšie dýchanie pocítite už pri chôdzi na štvrté poschodie, nieto pri hraní futbalu v plnom nasadení. Mimochodom, aj v Bolívii je pestovanie koky veľmi rozšírené. Vláda sa už dlhé desaťročia snaží obmedzovať pestovanie tejto zázračnej rastliny, keďže až 80 % vypestovanej koky sa spracúva pre výrobu kokaínu. Korupcia je však obrovská a z drogového biznisu tečú na všetky strany obrovské milióny, takže tá snaha samozrejme nie je krvopotná. 

Každopádne, samotná koka ešte nepredstavuje drogu. V Peru a Bolívii má mimoriadnu tradíciu a jej povzbudivé účinky pomáhajú bezdomovcom zahnať hlad, robotníkom dodávajú energiu pri namáhavej práci a turistom pomáha s aklimatizáciou. :) Mimo toho úspešne bojuje proti únave a má zaujímavú prenikavú chuť. Cocu nie zo srandy využil vo svojom názve aj nápojový gigant Coca Cola.

Počas takmer dvoch týždňov strávených v okolí La Paz zo začiatku len spoznávam okolité prostredie, trhy či El Alto, mesto, do ktorého vedie lanovka z La Paz a nachádza sa štyristo metrov nad La Paz. Neskôr opakovane podnikám výstup na šesťtisícovku Huyana Potosí. Počas neho ma sprevádzajú famózne výhľady a ohromná príroda. Osobitný blog o tomto výstupe tu.

Po pobyte v horách nastal čas na populárny zjazd cesty smrti na bicykloch. Ráno čakáme s Japonkou a Francúzom na našu skupinu. Náš mikrobus ale mešká. A tak sedím na chodníku a sledujem ruch raňajšieho života. Okolo sa valia armády školákov v uniformách a postupne si kupujú klasické malé bolívijské chleby. Tri za jedno bolíviano (1 euro - 7 bolívianov). Okamžite sa mi vynárajú spomienky na to, ako som niekedy ráno taktiež chodieval po rožky. Kolobeh života usilovne a nepretržite pracuje všade. 

Spoznávanie nástrah legendárnej cesty smrti začína v nadmorskej výške 4 660 m v sedle La Cumbre. Legendárna Death Road je údajne najnebezpečnejšou cestou na svete. Cesta vedie z často zasnežených hôr cez nekončiace serpentínové zákruty nad strmými priepasťami až do džungle. Vozovka je bez zvodidiel, hlinená, častokrát mokrá a šmykľavá. Aj preto si už stihla vyžiadať mnoho havárií a obetí. Pri prechode autom stačí jedna chybička a letíte stovky metrov do rokliny. Popri jazde míňame kríže pripomínajúce tieto tragédie, takže som obalený rešpektom od hlavy až po päty. Každý musí pred cestou podpísať prehlásenie, že cestu podniká na vlastné riziko. Avšak pre bicykle táto cesta nie je až tak nebezpečná. Teda, ak počas jazdy z rôznych dôvodov nestratíte kontrolu nad bicyklom. Takmer sedemdesiat kilometrovú dĺžku zdolávame niekoľko hodín. Počas nich zostupujeme z chladných hôr až do horúcej džungle. Končíme v Coroice s nadmorskou výškou 1 500 m, takže celkové prevýšenie cesty smrti je cez tri kilometre.

Na ďalší deň už opúšťam La Paz a mierim do Uyuni. Popri raňajšom čakaní na autobus bystrým zrak na malého Bolívijčana, ktorý akurát objavil mláku na ceste. Využíva to naplno a začína po nej skákať. V tomto sú deti všade rovnaké. Bohaté alebo chudobné, v Amerike alebo v Nepále, moslim alebo kresťan. Všetky skáču do mláky s rovnakým nadšením a je jedno, či sledujem malého bratranca Jonáša doma v Kolačkove alebo sledujem malého Bolívijčana tu v La Paz. Skôr, než sa ocitne v maminom zajatí, s rovnakým nadšením ešte poslednýkrát dopadá do kaluže. Aj by som sa pridal, ale mám pocit, že už som na to trošku starý. Napriek tomu očami kontrolujem okolie a rozmýšľam, či to bude len trápne alebo veľmi trápne. :) Mama ho už dobehla, ale na tvári mu stále žiari úsmev. Vychutnal si to naplno a to, že je po kolená špinavý od blata, ho evidentne trápi najmenej. 

Cesta z La Paz do Uyuni je katastrofálna. Asfaltka sa objavuje len sporadicky. Na väčšine bolívijského územia chýba a je jedno, že ide o hlavný ťah medzi týmito mestami. Kamenistá vozovka plná skál spôsobuje pri cestovaní neustále nadhadzovanie a výrazne naštrbuje moje pokusy o nočný spánok.

Po vystúpení z autobusu v Uyuni ma okamžite obkľučuje staršia Bolívijčanka. Zháňa šiesteho turistu na trojdňový výlet, ktorý organizuje jej cestovka. Presne pre tento výlet som tu meral cestu. Ak pôjdem, budú to pre ňu peniaze navyše, keďže výlet uskutoční aj s piatimi. Trošku sa preriekla. Uvedomujem si to a cenu poriadne zjednávam. Za výhodnú cenu vyrážam spolu s Angličankou, Indkou, Švajčiarkou a dvoma Nemcami. Veľmi pohodoví cestovatelia. Opäť sa mi potvrdzuje, že na mojej ceste síce cestujem sám, ale málokedy som sám.  

Na džípe postupne navštevujeme štýlový cintorín vlakov a neskôr najväčšie soľné jazero na svete - Salar de Uyuni. Táto nekonečná soľná planina sa rozprestiera na ploche vyše 10 000 kilometrov štvorcových. Je to raj periférnych fotografií a nudiť sa tu určite nebudete. Na ďalší deň panoramatickou jazdou prechádzame pomedzi vulkány. Celú cestu vysokohorskou krajinkou samozrejme sprevádzajú lamy. Všade proste samé lamy. :)

Počas nášho trojdňového výletu navštevujeme viaceré úchvatné prírodné úkazy. Medzi ne jednoznačne patria aj pestrofarebné lagúny plné plameniakov, gejzíry s vriacim bahnom a parou alebo prírodné termále. Čas na relax v týchto horúcich prírodných kúpeľoch v nadmorskej výške 5 000 m prišiel až na tretí deň ráno a bola to čerešnička celého výletu. Vychutnávanie si tohto prírodného wellnessu dopĺňajú pohľady na okolité vulkány so zasneženými štítmi, pestrofarebné kamenisté kopce a samozrejme pobehujúce lamy. Neznie to zle, že? Navyše tie termále sú zadarmo! Na túto porciu prírodných divov potrebujete dostatok energie a pohľady na ne budete vstrebávať ešte pár týždňov. Tento výlet radím k vrcholom mojej cesty. Vlastne aj samotnú Bolíviu zaradzujem k najobľúbenejším krajinám na ceste.

Bolívia patrí k najchudobnejším a najmenej rozvinutým juhoamerickým krajinám. Paradoxne však disponuje veľkým množstvom nerastných surovín. Potvrdzuje to aj mesto Potosí, v ktorom sa nachádzajú významné bane. Pri ich návšteve spoznávam podmienky pri práci v nich a musím dodať, že baníkom ich prácu nezávidím. Deväť hodín v zaprášenom labyrinte úzkych baníckych tunelov, riedky vzduch, neustála tma či náročná práca s vyťaženými horninami. Aby toho nebolo málo, jesť vo vnútri nemôžu, pretože by spolu s prehltnutým jedlom dostali do žalúdka aj škodlivé častice zo zaprášeného prostredia. Pri kombinácii všetkých týchto negatív hrozí baníkom pri práci rada akútnych chorôb. Preto si tieto bane dennodenne vyžiadajú svoje obete. Avšak v dodaní energie baníkom úspešne pomáha koka. Väčšina baníkov má akoby napuchnuté líca. Sú to však zásoby koky, ktorú postupne žujú. A opäť sme pri koke. :)

Celý ten banícky stereotyp večer zapíjajú populárnym 95 % alkoholom CEIBO. A my sa bijeme po hrudi s našou 52 % slivovicou. Pravdou ale je, že ho nepijú vo veľkom. Je totiž odporný. Liter stojí necelé dve eurá a predáva sa štýlovo, v plastovej fľaši. 

V Potosí stretávam veľmi pohodové Francúzky. Neviem čím to je, ale Bolívia je plná francúzskych cestovateľov. S úškrnom konštatujem, že v Afrike to zabalili, a tak došli kolonizovať Bolíviu. Okrem Francúzov stretávam po celej krajine ešte desiatky Izraelčanov. Vraj je v Izraeli veľmi zaužívané, že po povinnej trojročnej vojenčine (pre dievčatá dvojročnej) odchádzajú na dlhé mesiace cestovať do Južnej Ameriky. 

S Francúzkami Morgane a Jo sa presúvame do Sucre, hlavného mesta Bolívie. Blížia sa moje narodeniny a ich oslavu zahajujú prvou fľašou už dva dni pred nimi. Smejem sa, že neviem presný dátum mojich narodenín. Len viem, že som sa narodil niekedy začiatkom jari pri treťom splne v roku, preto pre istotu treba oslavovať aspoň štyri dni. :)

Narodeniny v Bolívii si vychutnávam. Vlastne celé cestovanie si vychutnávam. Až na pár stresujúcich dní, kedy organizačne vybavujem nejaké záležitosti. V Sucre pár dní len relaxujem. Ráno vstávam, kedy sa mi chce, čas nehrá takmer žiadnu rolu. Vychutnávam si ten pocit. Vychutnávam si to, lebo viem, že o pár mesiacov sa na určitý čas stanem otrokom konvenčného života. A to dokonca dobrovoľne. Veď treba niečo zarobiť a zároveň posunúť sa cez náročné začiatky v práci. Už sa vidím ako o pár mesiacov budem ráno bežať do práce s nádejou, že nebudem meškať ani minútu. Už roky mám totiž problém skamarátiť sa s dochvíľnosťou. Pravdupovediac, ani netuším, aký je dnes deň. Veď ani mobil nepoužívam. Môj smartphone mi ukradli ešte v Indii. 21. storočie a ja nepotrebujem mobil. Skvelé čo?

Po Sucre už nasleduje pätnásťhodinová cesta autobusom do Santa Cruz de la Sierra. Napriek tomu, že vzdialenosť medzi mestami je len pár stovák kilometrov, cesta je kvôli komplikovanému prechodu horami nekonečná. V Santa Cruz končím bolívijskú etapu a vlakom mierim k brazílskym hraniciam.

Bolívia disponuje prírodnými zázrakmi, ktoré budete ťažko hľadať v iných krajinách. Svojou prírodou silno konkuruje aj Novému Zélandu, a to už je kompliment. Jej drsná príroda sa vyznačuje neobvyklou všestrannosťou. Jeden deň leziem na šesťtisícovku, neskôr jazdím na bicykli po ceste smrti až do džungle. O týždeň na to sa prechádzam po najväčšom soľnom jazere na svete, fotím panorámu lagún, gejzírov a poobede sa kúpem v prírodných termáloch v nadmorskej výške 5 000 m.

Navštíviť všetko podstatné je časovo a finančne nemožné. Raz sa tu ale ešte vrátim. Na druhej strane si uvedomujem, že sa ešte plánujem vrátiť do každej krajiny. Obávam sa však, že to nebude možné. Na to predsa potrebujem žiť minimálne 120 rokov. Možno budem. :) Tohtoročná dávka Bolívie každopádne stála za to!

V ďalšom pokračovaní môjho cestovateľského blogovania sa zo zvedavosti pozrieme do Paraguaja. Topatrakcie vystriedajú stretnutia s miestnymi a dozviete sa, aké vzácne rady mi poskytol malý chalan pre prípad, že budem chcieť navštíviť nebezpečný slum, v ktorom žije.

Viac fotiek z cestovania v Bolívii tu

Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?