Po stopách Inkov v Peru

Autor: Tomáš Vilček | 22.3.2015 o 16:00 | (upravené 22.3.2015 o 16:17) Karma článku: 12,00 | Prečítané:  5781x

Peru ponúka bohatý výber zo zaujímavých a zároveň rôznorodých miest, vďaka ktorým je táto destinácia jedna z najobľúbenejších. Suché púštne pobrežie strieda náhorná plošina so zasneženými šesťtisícovkami, jednoduchým životom v horských dedinkách a za ňou začína amazónska džungľa. Kvôli nej by pravý pruh peruánskej vlajky mohol byť zelený, a tak by symbolicky doplnil špecifickú trojfarebnosť tejto krajiny.  

Z Nového Zélandu sa s medzipristátím v USA presúvam do Južnej Ameriky. Prelet cez Tichý oceán je kvôli výraznému časovému posunu veľmi špecifický. Z Aucklandu totiž odlietam 16. 2. večer o 22:45 a do Los Angeles prilietam 16. 2. o 14:10. A že vraj sa nedá cestovať v čase. :) Takže deň 16. 2. zažívam dvakrát. 

Za sebou mám teda strategický let mojej cesty okolo sveta. Strategický preto, lebo do Európy sa už s vysokou pravdepodobnosťou vrátim cez Atlantický oceán, čím sa cesta okolo sveta naplní. Na pár hodín navštevujem severnú pologuľu, ale keďže je tu momentálne chladnejšie ako na južnej a navyše sa tu stmieva skôr, tak mierim opäť na juh, do peruánskej Limy.

Ocitám sa teda v Lime, v hlavnom meste Peru. Víta ma juhoamerická metropola plná áut, hluku, miliónov ľudí, trhov a ulíc plných života. Vždy tvrdím, že tieto mestské džungle sú stelesnením "organizovaného chaosu s vlastnými pravidlami". Po dlhých týždňoch v Austrálii a na Novom Zélande prichádza potešujúca zmena v cenách. V pohode si môžem vychutnať obedňajšie menu, ktoré stojí niečo vyše dvoch eur. 

Hneď v prvý deň spoznávania Limy zisťujem, že toto hlavné mesto má mnoho tvári a jasne symbolizuje obrovskú hranicu medzi chudobou a bohatstvom. Doobeda sa prechádzam po chudobných uliciach, klasickom trhu, zo slumov z miestnych kopcov na mňa zúfalo kričí chudobný život bez základných životných potrieb a o pár hodín neskôr spoznávam večerný život v modernej časti Miraflores. S angličtinou je to v Južnej Amerike slabé, takže kupujem anglicko-španielsky slovník a na každom kroku neustále listujem a prekladám. S Alejandrou z couchsurfingu večer popíjame na terase baru národný nápoj Pisco de Sour, popritom ochutnávam tradičné Anticuchos a počúvam zaujímavé info o Lime, ale aj o celej tejto krajine.  

V Lime bývam v modernej štvrti San Isidro, kde ma v obrovskom byte hostí Kanaďanka Marie s Dánom Jakobom. Spolu vychovávajú adoptívnu dcéru Freyu. Pri raňajkách sledujem, ako ju Marie učí základy angličtiny a uvedomujem si, ako jej menia život. Pred rokom sa sedemročná Freya nachádzala v detskom domove uprostred "ničoho" v regióne Ayacucho a teraz má rodinu, ktorá jej dala domov, zabezpečuje jej základné potreby a poskytuje kvalitné vzdelanie. Vďaka nim osobnostne rastie, takže obrovský klobúk dole!

Z Limy smerujem do Icy. Po ceste sledujem suchú krajinu naokolo. Pobrežná časť Peru patrí medzi najsuchšie časti sveta. Po pravej strane sa neustále predvádzajú oceánske vlny, po ľavej strane nehybne ležia piesočné duny, skaly a v pozadí sa už rysuje predhorie náhornej plošiny. V Ice trošku spoznávam pouličný život a poobede smerujem do oázy Huacachina. Jazda viacmiestnou štvorkolkou po obrovských piesočnatých dunách zdvíha adrenalín. Tieto obrovské piesočnaté duny sú známe aj sandboardingom, ktorý mi teda moc nešiel. :)

Tajomné obrazce pri Nasce vynechávam. Prelet nad nimi je drahý a ich viditeľnosť z cesty je veľmi slabá. Navyše ani nemám auto, ktorým by som ich mohol dlhé hodiny trpezlivo hľadať. Večerným autobusom teda pokračujem do Cusca a konečne sa dostávam na náhornú plošinu Altiplano. Cesta trvá takmer deň a predstavuje nezabudnuteľnú jazdu peruánskymi horami, popri ktorej sledujem pobehujúce lamy, jednoduchý život v horských dedinkách či majestátne Andy so zasneženými vrcholmi. Horská príroda je všade naokolo a keďže sa už pohybujeme v priemernej nadmorskej výške približne 3 500 m, pomaly sa začínam aklimatizovať aj na riedky vzduch. Počas cesty zastavujeme na obed v jednoduchej horskej reštaurácii, kde si všetci vyhladovaní vychutnávame Caldo de Gallina, tradičnú kuraciu polievku so zemiakom, cestovinami, vajíčkom a kúskom kuraciny. Ak navštívite Peru, názov tejto polievky vás bude neustále sprevádzať.

Po osemnástich hodinách nekonečnej cesty sa konečne dostávame do Cusca. Autobus prechádza predmestiami a odrazu sa pred nami objavuje obrovská osídlená dolina. Náš príchod do tohto mesta zdobí dúha s výrazným kontrastom farieb a dáva mi jasne najavo, prečo sa na vlajke Inkskej ríše nachádza práve pestrofarebná dúha. Pri večeri v jednej jedálni spoznávam milú Peruánku Mariluz, vďaka ktorej mám neskôr kvalitnú prehliadku mestom. Na miestnom trhu prechádzame okolo vriec s listami koky a za pár centov mi babka s úsmevom a so slovami "las vitaminas", podáva plný sačok týchto magických listov. Veď čo by to bola za návšteva Peru bez listov koky, pomyslel som si. Centrum mesta sa pýši krásnymi historickými budovami, ktorým panujú najmä katedrály. Toto všetko má aj svoju odvrátenú stránku a pripomína španielsku nadvládu, ktorá svojím príchodom zdevastovala Inkskú ríšu a spôsobila bezbrehé vykrádanie nielen tejto krajiny. Bohužiaľ, chamtivosť európskych kolonizátorov stáročia ničila bohaté kultúry po celom svete. 

V Cuscu sa informujem, ako sa dostanem k Machu Picchu. Čakám odpoveď, že veď ráno tam pôjdem dve hodiny autobusom, strávim tam pár hodín a do večera som späť. Nie! Inkovia pred stáročiami rozhodli inak. Ráno som síce šiel autobusom, ale cesta trvala dohromady sedem hodín a po nej nasledovali ešte vyše dve hodiny trekingu do dedinky Aguas Calientes, odkiaľ sa ráno vyráža na vrch Machu Picchu. V Aguas Calientes kupujem vstupný lístok na Machu Picchu. Pri plánovanej návšteve si nezabudnite ISIC! Môj český, niekoľko mesiacov neplatný, mi napriek tomu v ďalekom Peru platí a ušetril mi 25 dolárov. Slovenské železnice by si mali brať príklad. U nich mi neplatil, ani keď bol platný.

Pri rannom výstupe na Machu Picchu a vôbec po celej tejto komplikovanej ceste konštatujem, že Inkovia pri budovaní tohto magického mesta mohli byť trošku ohľaduplnejší k nám turistov, ktorí sem budeme o stáročia neskôr merať cestu a mohli vybrať trošku prístupnejšie miesto, aby sme to nemali tak komplikované. Čo už, zrejme priority kládli niekam inam. Ale nie, pravdou je, že celá tá cesta na Machu Picchu vystupňuje nedočkavosť a po zdolaní posledného strmého výstupu mám dobrý pocit z toho, že si tu obhliadku aj zaslúžim.

Celý komplex zachovalých budov tohto inkského mestečka je skutočným divom sveta. Na malom priestore sú skromne usporiadané jednoduché kamenné domčeky, ktoré dopĺňajú rôzne chrámy a malé námestia. Pri pohľade na kaskádovité polia mi nabehuje husia koža, pretože vidím, že pri ich stavbe využili každé prístupné miesto a práca na tých najspodnejších kaskádovitých poliach sa niesla nad hlbokou dolinou. Sadám na kameň, žujem listy koky, s pokorou a obdivom si vychutnávam pohľad na celé toto architektonické dielo a lámem si hlavu nad tým, na akej úrovni by sa nachádzala inkská architektúra dnes, ak v tom čase dokázali postaviť nielen toto veľdielo.

Po obhliadke schádzam späť do doliny. Už mám kúpený večerný lístok na autobus z Cusca do Arequipy a tak iba dúfam, že nebudem mať problém zohnať minibus z Hydraulicy do Cusca. Po príchode ale zisťujem, že vďaka nočného dažďu nám silný vodopád zničil prístupový most a tak nás cez rieku postupne prelaňujú pomocou provízornej drevenej kabínky. Škodoradosť kvitne, pretože vďaka zničenému mostu nasleduje namiesto obyčajného prejazdu cez starý most pomerne zaujímavé prelaňovanie pätnásť metrov nad riekou. Nečakaný, ale o to zaujímavý zážitok navyše. Tomu sa povie cestovateľské šťastie v nešťastí. :) Pri pohľade na dravú rieku podomnou mi džungľa dáva jasne najavo jej silu. Pri predstave, že sa stovky takýchto výdatných riek z džungle vlieva do jednej veľkej, ani sa nečudujem, že preplávanie šírky rieky Amazonka pripomína skôr preplav cez jazero.

Následne sa veziem minibusom do Cusca. S Angličanom a Španielkou oznamujeme šoférovi, že o ôsmej večer potrebujeme byť späť v Cuscu. Žiadny problém, ubezpečuje nás. Po rozbitej serpentínovej ceste mieri rýchlym tempom do Cusca a pri prejazdoch niektorých serpentínových zákrut a pri pohľadoch smerom do niekoľko stoviek metrov hlbokej doliny začínam ľutovať, že sme naňho tlačili. Z rádia nás ale svojou pohodovou hudbou ukľudňuje Bob Marley, ktorého strieda peruánska klasika. Neskôr si uvedomujem, že cestu dobré pozná, a tak si popri panoramatickej jazde a dobrej hudbe vychutnávam cestovateľskú pohodu tohto slnečného popoludnia.

Večer sadám na autobus a hneď pokračujem v ceste až do Arequipy. Mesto leží na peruánske pomery v nadmorskej výške "len" 2 335 m a jeho pomenovanie "biele mesto" mu určite sedí. Najvýznamnejšie koloniálne budovy vynikajú bielou farbou, a to kvôli bielemu vulkanickému kameňu, z ktorého boli vybudované. Mesto obklopujú významné sopky a dva najhlbšie kaňony sveta. Navštevujem jeden z nich, Colca Canyon, a popritom ako obdivujem jeho hĺbku, nad hlavou mi krúžia obrovské kondory. Ako bonus k nadmorským výškam dodávam, že po ceste z Arequipy k tomuto kaňonu autobus prechádza ako zvyčajne peruánskymi horami a po ceste dosahujeme nadmorskú výšku 4 910 m.

Od Arequipy cestujem spolu s pohodovým českým cestovateľom Stanom. Aké neprirodzené, keď po dlhých mesiacoch v ďalekej exotike môžem s niekým rozprávať po slovensky. Z Arequipy pokračujeme do Puna, ktoré obmýva jazero Titicaca. Počas plavby po jazere sa divíme, ako je možné, že najväčšie jazero Južnej Ameriky leží vo výške viac než 3800 m. Vďaka tomu si uchováva titul najvyššie položeného splavného jazera sveta. V cene plavby je aj návšteva umelo vybudovaných ostrovov Uros, na ktorých je viac cítiť odpornú turistickú komerciu než atmosféru miestneho života na jazere. Potom, čo vidíme tri moderné člny za trstenými domčekmi, trošku aj pochybujeme o tom, že tam miestni naozaj nepretržite žijú. Cestovateľský zážitok síce nulový, ale aj spoznanie nechutne komerčnej turistiky je zaujímavou skúsenosťou. Neskôr si viac vážim chvíle, keď couchsurfujem u miestnych a priamo s nimi mám možnosť spoznávať špecifiká danej krajiny. Napokon, šlo nám hlavne o plavbu po jazere, a tá je naozaj zaujímavá. Z Puna mierime rovno do hlavného mesta Bolívie, La Paz.

Pri opúšťaní Peru sa zamýšľam nad tým, v krajine koho som sa vlastne ocitol. Nachádzam sa v "Zemi Inkov"? Alebo v krajine španielskej nadvlády či v juhoamerickej krajine, ktorá už disponuje vlastnou suverenitou? Celé moje spoznávanie Peru obohacovali úchvatné pozostatky Inkskej ríše. Tie striedali historické budovy pripomínajúce španielsku kolonizáciu a jej dlhoročnú nadvládu. Celé to samozrejme dopĺňal pulzujúci život juhoamerickej krajiny s vlastnými tradíciami. Pocity sú teda pochopiteľne zmiešané a nečudujem sa tomu. 

Dlhšiu dobu už mám kúpený lístok na prvého marca z Puna do bolívijského La Paz, ktorý mi slúži ako dôkaz, že v Peru neplánujem ostať trvale a plánujem ho po čase opustiť. Môj pobyt v tejto krajine je preto časovo obmedzený. Preto sa nestíham zdržať na daných miestach dlhšiu dobu, viac si vychutnať atmosféru tejto krajiny a navyše vynechávam jej ďalšie atraktívne miesta. Aby mi toho nebolo ľúto, tak sa upokojujem tvrdením, že našťastie sa ešte všade vrátim minimálne trikrát a mimo toho precestujem ešte všetko ostatné, čo som teraz nestihol. :)

Najbližší blog bude venovaný môjmu amatérskemu horolezectvu v bolívijských horách, kde som zdolal šesťtisícovku Huyana Potosí. Dozviete sa, aké všetky komplikácie sprevádzali môj prvý, ale aj druhý pokus výstupu a prečo som sa prvýkrát na ceste bál o svoje zdravie.

Viac fotiek z cestovania v Peru tu

Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?