Prírodné diela Nového Zélandu

Autor: Tomáš Vilček | 10.3.2015 o 13:00 | (upravené 10.3.2015 o 13:17) Karma článku: 11,35 | Prečítané:  14994x

Pre mnohých je Nový Zéland krajinou s najkrajšou prírodou na svete. To si síce nedovolím hodnotiť, ale pravdou je, že ponúka fascinujúce prírodné diela s úžasnou scenériou. Táto krajina patrí medzi najvzdialenejšie od Európy a pre mnohých ostáva bohužiaľ len nesplneným snom. Rád by som vám predstavil Nový Zéland z môjho pohľadu a zážitkov.

Po šiestich týždňoch cestovania v Austrálii nastal čas posunúť sa ďalej. Pokračujem smerom na Nový Zéland. Austrália s Novým Zélandom ma prakticky doviedli k myšlienke absolvovať cestu okolo sveta. Na začiatku som totiž uvažoval nad niekoľkomesačnou cestou naprieč Áziou. Keď som ale prišiel prstom na mape na koniec Ázie, pomyslel som si, že by bola škoda nezájsť už aj do Austrálie a následne na Nový Zéland. Letenky budú stáť niečo cez sto eur, čo je niekoľkonásobne menej ako letenka z Európy.

Z Melbourne teda prilietam do Christchurch, najväčšieho mesta Južného ostrova Nového Zélandu. Prvé dva dni vytváram plán cesty a medzitým objavujem toto poloprázdne mesto. V roku 2011 Christchurch zasiahlo silné zemetrasenie, ktoré zničilo väčšinu budov. Najväčšou ranou pre mesto bolo zničenie historických budov, najmä hlavnej katedrály. 

Nový Zéland je po Austrálii ďalšou predraženou krajinou, a preto pokračuje moje aktívne stopovanie a "bezdomovectvo". Po dvoch dňoch strávených v Christchurch vyrážam stopom na juh, smerom k jazeru Tekapo. Po ceste mi zastavuje brazílsky pár. Zaujatí mojou cestou ma pozývajú na večeru a ponúkajú mi nocľah v ich domčeku na vidieku pri Geraldine. Pred večerou sa ideme spolu s ich juhoamerickými známymi kúpať vo vodopádoch v miestnom lese. Fajn deň končí pri dobrej večeri a pive. Ráno ma Croc vezie k jazeru Tekapo a počas cesty konštatuje, ako sa mu dobre žije na tom kľudnom a bezpečnom Novom Zélande. 

Po párhodinovej túre okolo jazera Tekapo oddychujem pri jeho brehoch a obedujem železnú kombináciu môjho lacného stravovania v Austrálii a na Novom Zélande. Tuniak s paradajkami a s toastom to vždy istí. Následne pokračujem do národného parku Aoraki/Mt Cook. Popri panoramatickej ceste okolo jazera Pukaki bystrým zrak na Mt Cook, ktorý v pozadí jazera vzbudzuje pocit, že jazero patrí skutočne len jemu.

Skôr, ako sa zotmie, úmyselne štartujem trek na chatu Mueller, aby som sa dostal mimo dedinky a mohol v kľude kempovať niekde v horách. Neskutočné prevýšenie spôsobuje náročné zdolávanie nekonečného počtu schodov. Pri nocovaní na drevenom stole ma celú noc budí rachot odtrhujúcich sa krýh z hory naproti. Padajú stovky metrov do doliny a jasne demonštrujú silu prírody. Pri pohľade na nádherne jasnú oblohu prestávam cítiť stále väčší chlad v horách. Ráno ma zasa víta silná inverzia a nevidím ani na päť metrov. Balím si veci a pokračujem na chatu Mueller. Pri nej ma čakajú krásne pohľady na okolité zasnežené štíty. Tento trek odporúčam každému. Poobede ešte navštevujem ľadovec Hooker, ktorý leží rovno pod horou Mount Cook. Tá je so svojou výškou 3 754 m.n.m. najvyššou na Novom Zélande. Prostredie okolo cesty k tomuto ľadovcu ma dostáva priamo do filmu Pán prsteňov.

Vo Wanake sa stretávam so Slovákmi Katkou a Radom. Vďaka ich hosteniu kvalitne relaxujem a navyše konečne si pochutnávam na slovenských jedlách. Takže fašírky so zemiakmi a s kapustou fakt potešili. :) Wanaka je oáza novozélandských miest a ani sa nečudujem, že sa usadili práve tu. Z Wanaky odchádzam na menší výlet na juh. Spoznávam adrenalínový Queenstown, v ktorom si vedľa jazera Wakatipu vychutnávam obľúbený Fergburger a nevynechávam ani most Kawarau, z ktorého sa skáče snáď najznámejší bungee jumping v krajine. Pred večerom ešte smerujem do národného parku Fiordland. Táto oblasť Južného ostrova patrí k najdaždivejším. Výdatný večerný dážď spôsobuje stovky vodopádov, ktoré sa valia z takmer kilometrových skál nadol. Pohľad na ne je neopísateľný.

Na ďalší deň nasleduje návšteva fjordu Milford Sound, ktorý určite patrí medzi najzaujímavejšie prírodné diela Nového Zélandu. Plavbu loďou po fjorde kvôli šetreniu vynechávam a mierim na známu túru Gertrude Saddle Route. Opäť ma sprevádzajú úchvatné pohľady na okolitú prírodu a spoločnosť mi robia ojedinelé papagáje Kea Nestor. Pretože plachosť takmer vôbec nepoznajú, stanú sa rýchlo vašimi kamarátmi. Nebude to ale zadarmo. :) Davy turistov ich naučili očakávať od vás niečo pod zub. Aby dokázali ostať sebestačnými, ich kŕmenie je prísne zakázané.

To, že aj tzv. West Coast je pomerne upršaný, zisťujem priamo pri stanovaní blízko jazera Matheson. Celú noc mi kvapky bubnujú pár centimetrov nad hlavou a ráno ostávam ďalšie tri hodiny uviaznutý v stane a čakám, kedy mi príroda umožní vyjsť von. Znechutenie vystupňovali diery v stane, ktoré mi v noci spôsobila malá príšerka v snahe dostať sa k môjmu chlebu. Návšteva najnižšie položených ľadovcov na svete, ľadovcov Fox Glacier a Franz Josef Glacier, stojí rozhodne za to. Cena preletu vrtuľníkom, ako aj cena skokov bungee jumping bohužiaľ obmedzujú moje plnohodnotné cestovanie na Novom Zélande. 

Jazda po západnom pobreží je špecifická najmä kvôli scenerickým pohľadom na búrlivé Tasmánske more po ľavej strane a na zasnežené Južné Alpy na pravej strane. Vzdialenosť zasnežených hôr od mora je miestami len pár kilometrov. S Angličanom a Poľkou pokračujem na sever a kvôli Pancake Rocks spolu zastavujeme v Punakaiki. Ďalšie fascinujúce dielo novozélandskej prírody. Silné vlny formujú skalnaté pobrežie a pri nárazoch na tieto skaly "vyskakujú" do výšky. Pri kombinácii rozprášenej vody a slnečných lúčov vznikajú dúhy, ktoré ale po pár sekundách náhle miznú. Pohľady na tieto divadlá si v archíve vašej pamäte okamžite vytvoria osobitnú zložku.

Tri mesiace cestujem v krajinách, v ktorých sa jazdí na ľavej strane cesty. Preto mi už predstava jazdy po pravej strane začína byť trošku zvláštna. S Číňankami stopom pokračujem na východ do Kaikoury. Dookola si púšťajú dve, tri pesničky a ich "spev" ma ničí viac ako celodenná únava. To všetko dopĺňa šialená jazda horami a pri prejazdoch niektorých zákrut v protismere sa pripravujem na vyskočenie z auta. 

Osobne ma Kaikoura ničím neočarila. Mieril som tam aj kvôli tuleňom, ale najpočetnejšie skupiny stretávam až po ceste ďalej na sever. Trošku nachladený ešte spoznávam Abel Tasman National Park, ktorý predstavuje poslednú zastávku na Južnom ostrove. Plavbou trajektom z Pictonu sa dostávam do Wellingtonu, hlavného mesta Nového Zélandu. Toto mesto má svojho ducha. Ležiace na brehu mora je zaujímavo situované a jeho rozlohu jasne obmedzujú hory za jeho chrbtom.

Na Severnom ostrove samozrejme nevynechávam jeden z najpopulárnejších trekov v krajine, Tongariro Crossing. Vďaka nemu sa dostávam do aktívneho vulkanického prostredia a pod nohami to poriadne žije. Smrad z unikajúcej síry zrýchľuje môj krok a na vrchu Tongariro si vychutnávam pohľad na horu osudu, sopku Ngauruhoe, v pozadí ktorej sa týči zasnežený vrch Mount Ruapehu.

Na záver sa stopom posúvam okolo dravých vodopádov Huka Falls, jazera Taupo, ktoré leží v obrovskom kráteri sopky, až do Aucklandu. Táto metropola je "fejkom Nového Zélandu", konštatujú murári, ktorí ma hodili z Hamiltonu až pred dom môjho hostiteľa v Aucklande. Pracuje ako veštec a spolu s Holanďanom, ďalším hosťujúcim cestovateľom, sa celý deň divíme nad jeho vešteckými teóriami. Celý deň mu ľudia volajú s "neuveriteľnými problémami" a za 7 dolárov na minútu potrebujú počuť, že ich mŕtvy pes je duchovne stále pri nich. 

Z Nového Zélandu moja cesta pokračuje cez Tichý oceán do Južnej Ameriky. Začínam sa rozcvičovať na 24-hodinovku voľným štýlom, avšak uvedomujem si, že mi do kariet bude hrať 18 hodinový posun dozadu. A pretože som silný zástanca fair-play a zároveň mám pocit, že tu diaľku som jemne podcenil, uprednostňujem radšej variantu cesty lietadlom. Letenka do Limy s medzipristátim v Los Angeles predstavuje doposiaľ najdrahšiu položku v mojom rozpočte, kvôli ktorej už zásoby v rozpočte pomaly bankrotujú.

Je zrejmé, že príroda Nového Zélandu je jedinečná a jej scenéria ťažko opísateľná. Keďže som sa ocitol tak blízko k tejto krajine, tak som rád, že som ju aj navštívil. Rovnako tak je náročné preletieť cez Pacifik bez zastávok v ďalších obľúbených destináciach. Kiribati, Fiji, Bora Bora, Havajské ostrovy. To všetko ma samozrejme veľmi láka, ale čas a ani financie nepustia. Našťastie som skromný a s absenciou týchto krajín na mojej ceste som sa dokázal rýchlo vyrovnať. :)

V najbližšom pokračovaní večerného cyklu blogov Išiel Tomek na vandrovku sa presunieme už do Južnej Ameriky. V Peru vám predstavím v čom spočíva trojfarebnosť tejto krajiny, navštívime jeden zo siedmich divov sveta a dozviete sa, prečo som sa ocitol na lane pätnásť metrov priamo nad riekou. 

Viac fotiek z cestovania na Novom Zélande tu

Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?