Prečo navštíviť Thajsko?

Autor: Tomáš Vilček | 12.12.2014 o 12:30 | Karma článku: 10,94 | Prečítané:  10547x

Thajsko je dnes známe ako najatraktívnejšia destinácia juhovýchodnej Ázie. Bohatá kultúra, fantastická kuchyňa a exotické pláže ihneď presvedčia o tom, že sa túto krajinu oplatí navštíviť. Pár vecí ma síce na Thajsku zarazilo, ale napriek tomu sa tam rád znova vrátim. Teda, ak bude možnosť. :)

Moja cesta okolo sveta pokračuje a prvého novembra prilietam z indickej Kalkaty do Bangkoku. V ten istý deň sa ku mne pridáva aj sesternica Janka, s ktorou som následne cestoval päť týždňov po juhovýchodnej Ázii. Spolu s ňou dorazili aj horalky, vesny, kávenky a mily, takže chuťové explózie boli zaručené. Tento blog píšem už na terase bytu v austrálskom Darwine. A verte mi, že aj ten mega pohľad na záliv a zeleň naokolo by som na pár hodín určite vymenil za pár týchto slovenských dobrôt. No, ale vráťme sa k blogu, nech to nevyzerá ako reklama pre SEDITU. :)

Začiatok nášho cestovania sprevádzalo spoznávanie hlavného mesta Thajska. Grand Palace zanechal nezabudnuteľný zážitok a hneď v prvý deň nás hlboko ponoril do thajskej kultúry. Tomu dopomohol aj ležiaci Budha vo Wat Pho a celodenné ochutnávanie thajskej kuchyne. Tá nám hneď v prvý deň dala jasne najavo, že patrí medzi top na svete. Pouličné stravovanie je tu mimoriadne obľúbené, vďaka čomu dostávajú bežné ulice úplne iný impulz života ako v Európe. Jedlá ako Tom Yum, Pad Thai a rôzne druhy kari vyslali hneď po ochutnaní jasný signál, že stravovanie si budem v najbližších dňoch skutočne užívať. Navyše cena týchto jedál nadšenie vyšperkuje, pretože sa často pohybuje okolo jedného eura. Mimo toho mi ale Thajsko prišlo pomerne drahé na to, akú má povesť lacnej krajiny. Asi to bolo tým, že som prišiel z Indie.

Pri raňajkách sa pýtam nášho thajského hostiteľa, potom čo nám čašníčka priniesla colu s plným pohárom ľadu, či je ten ľad ok. Častokrát som sa stretol s upozorneniami, že v Thajsku netreba pridávať do nápojov ľad. Thajčan sa smeje, že mu túto otázku kladie každý cestovateľ a pýta sa ma, či si myslím, že by to aj naďalej pili všetci v reštaurácii, keby ten ľad nebol v poriadku. Nakoniec kto vie, čo všetko už mám v sebe po tých štyroch mesiacoch cestovania v Ázii. Každopádne žiadne príznaky sa nedostavili ani po konzumácii ľadu v Thajsku, takže asi mal pravdu a tie poplašné upozornenia sú zrejme prehnané.

Po Bangkoku smerujeme do mesta Ayutthaya, niekdajšieho centra thajskej kultúry. Milujem históriu a keďže sa v tomto meste nachádzajú desiatky zachovaných historických chrámov, jeho návšteva bola nevyhnutná. Bohužiaľ, k populárnym atrakciám v tomto meste patrí aj jazda na slonoch či fotenie sa s týmito zvieratami, ktoré pri tom hádžu rôzne zaujímavé pózy. Sledujem tieto odporné divadlá, ktoré robia zo slonov otrokárske opičky a zamýšľam sa nad tým, či práve turisti, ktorí sa potrebujú previesť na sloníkovi a mať s ním fotku, nie sú v tomto divadle ešte väčšími opičkami. Na tom by nebolo nič zlé, keby tým nepodporovali trýznenie týchto zvierat. Aké trýznenie a prečo odporný biznis? Skúste si všimnúť tie 20-centimetrové železné háky na konci palice, ktorú drží v ruke Thajčan sediaci vpredu. Od malička cvičia slony práve preto, lebo vedia, že u turistov je táto atrakcia veľmi obľúbená a sú ochotní platiť za ňu nemalé peniaze. Keď slony neposlúchajú, dostanú s týmto hrotom do citlivého miesta za hlavou, čím im stále obnovujú krvavú ranu. Veľmi efektívne potrestanie. Niektoré slony cvičia na pózovanie pri fotení a turisti žiaria radosťou, keď ich slon pri pózovaní objíme chobotom len preto, aby nedostal so železným hrotom. Každý nech si spraví na to vlastný názor, ale jasné, veď zájsť napríklad do Tiger Temple a odfotiť sa s nehybným nadrogovaným tigrom je pre niektorých hrozne coool. Hlavne tie desiatky eur za to určite stoja. 

Po Ayutthayi sa vraciame späť do Bangkoku, odkiaľ nám ráno odchádza vlak k hraniciam s Kambodžou. Na hlavnú vlakovú stanicu prichádzame s predstavou, že túto noc v nej prespíme. Večer, tesne pred jedenástou, ju ale po odchode posledného vlaku zatvárajú a vo vnútri nesmie zostať nikto. Vedľa stanice teda kráčame pomedzi ležiacich bezdomovcov a snažíme si nájsť miesto na prespanie. Vyberáme miesto mimo tejto skupinky, a to pred hlavným vchodom, kde sa nachádzame už len s troma ďalšími "cestovateľmi". Po pár minútach, len čo sme sa zložili, prichádzajú k nám policajti a rázne nám naznačujú, že je pre nás nebezpečné zostať tu. Natešený, že som spravil z mojej sesternice originálnu thajskú bezdomovkyňu, veď nech je na čo spomínať :), odmietam hľadať hotel kvôli pár hodinám, keďže o piatej ráno nám odchádza vlak. Pýtam sa ich či nás nemôžu pustiť na stanicu. Po pár minútach presviedčania nás ochotne púšťajú dovnútra. Pôvodné miesto pred vchodom mi predsa len neprišlo až tak nebezpečné. Práve takéto bláznivé prespávania kade tade majú najväčší potenciál priniesť spontánne zážitky. Takže Obama síce spí v Bielom dome a Armani si kľudne môže rezervovať celé poschodie vo svojom dubajskom hoteli, ale mať na výnimku celú bangkokskú stanicu len pre seba, tomu sa už povie skutočné bezdomovecké privilégium. :)

Bohužiaľ národný park v Kanchanaburi a plávajúce trhy pri Ratchaburi už nestíhame, a tak sa z kambodžského Siem Reapu necelé dva dni presúvame cez Bangkok a Surat Thani priamo až do Phuketu. Otravní taxikári (tuktukári) ma často znervózňovali v Indii, ale v Thajsku už hrajú inú ligu vykorisťovania turistov. Na autobusovej stanici sa snažím zistiť, ako sa dostaneme na Patong Beach. Iná možnosť ako dvadsaťdolárové taxi vraj neexistuje. Po tom, čo som odohnal všetkých otravných taxikárov a snažil sa získať relevantné informácie, s chladným výrazom tváre a bez štipky hanby ma presviedča o nevyhnutnosti taxíkov aj podplatená pracovníčka v infocentre. To nie je možné, pomyslel som si. Predsa neminiem dvadsať dolárov za odvoz na pár kilometrov vzdialenú pláž. Po ďalších minútach mi ale jedna Thajka ukazuje dodávku, ktorá slúži ako mestská doprava. Odvoz stal pol dolára a záhada bola vyriešená.

Pri rozprávaní sa s cestovateľmi o precestovaných krajinách sa už prestávam cítiť trápne. Pár krajín už mám tiež precestovaných, ale tak pohltené miesto komerčným turizmom ako je Phuket a najmä jeho Patong Beach som ešte nezažil. Nekritizujem tento štýl cestovania, veď zájsť si na týždeň zresetovať hlavu do tejto džungle hotelov, obchodných centier, reštaurácii a iných atrakcií (:D) určite nie je na škodu. Navyše na známej Pub Street to fakt žije. Cez deň relaxujem a ležiac na pláži som si spomenul aj na ničivé vlny tsunami z roku 2004. Predstavujem si, aký to musel byť hrôzostrašný pohľad, keď sa zrazu zjavila niekoľko metrov vysoká vodná stena. Bez zľutovania brala takmer všetko a utekať pred ňou pomedzi budovy musel byť iný adrenalín.

Ako ďalší odporný výmysel turistického biznisu ma poriadne vytočili aj cenové kartely. Pri kupovaní lístka priamo v pukhetskom prístave na ostrov Koh Phi Phi zisťujem, že sú neskutočne predražené a všetci predajcovia ponúkajú jednotnú cenu. Nechápavo krútim hlavou, ako môžu stať dve hodiny trajektom na thajský ostrov 20 dolárov a predajcovia s úškrnom dodávajú, že lacnejší lístok v prístave proste nezoženiem. Otáčam sa teda a stopom smerujem späť do mesta, kde v miestnej cestovke kupujem lístok za 9 dolárov. Po príchode do prístavu ním hrdo mávam pred ich očami a nasadám na loď.

Ostrov Koh Phi Phi je už iná oddychovka. Tyrkysové more, biely piesok a kokosové palmy boli síce aj v Phukete, ale toto miesto je rozhodne kľudnejšie, exotickejšie a útulnejšie. Všetko to doplní ešte pár opíc a o zábavu je postarané. Aj tu platí "čo budova, to hotel", ale miestami zabahnené ulice dodajú prostrediu väčšiu prirodzenosť. More je miestami veľmi plytké a v niektorých častiach som aj dvesto metrov od brehu stal po pás vo vode. V iných častiach sa už dalo kvalitne zaplávať. Po hektických dvoch týždňoch sme teda poriadne zrelaxovali a prvýkrát počas môjho niekoľkomesačného cestovania som si doprial len také jednoduché ležanie na pláži. Dodávam to, aby to nevyzeralo, že blázniví batôžkári pohŕdajú relaxovaním na pláži. Naopak, celkom mi to prospelo a dokonca celé tri dni ma to ani nenudilo. :)

Po oddychu na ostrove Koh Phi Phi sme sa loďou presunuli do mesta Krabi, odkiaľ sme pokračovali priamo na juh do Malajzie. Thajsko sa rozhodne oplatí navštíviť. Napriek tomu, že rýchlo sa rozrastajúci turizmus postupne ničí prirodzenú exotiku, ktorú táto krajina ponúka, stále sa tu dá nájsť veľa miest, v ktorých turizmus nie je až tak patrný. Preto odporúčam navštevovať tieto miesta a aj ja, keď raz budem veľký, kúpim si jachtu a celé dni budem objavovať thajské ostrovy. :)

Nasledujúci blog bude venovaný Kambodži. Prejdeme sa po pýche krajiny - Angkore. Krajina s krvavou minulosťou zanechá zmiešané pocity, pretože len pred 40 rokmi v nej vládol človek, vedľa ktorého možno aj Hitler so Stalinom vyzerajú ako mierumilovní chlapci.

Viac fotiek z cestovania v Thajsku tu

Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?