Fascinujúca scenéria himalájskeho Nepálu

Autor: Tomáš Vilček | 19.11.2014 o 17:30 | (upravené 21.11.2014 o 10:34) Karma článku: 11,86 | Prečítané:  6855x

Namasteeee!!! Tatry sú nádherné, Alpy úžasné, ale prechádzať sa popri majestátnych Himalájach Vás posunie do úplne inej rozprávky vysokohorskej turistiky. Obávam sa, že zážitkový vrchol mojej cesty okolo sveta nadišiel už cestovaním v Nepále a vlastne môžem už ísť domov. To som si ale pomyslel aj pri dychvyrážajúcom spoznávaní Afganistanu.   

Milujem hory, takže aj menšia trojdňová túra (túry v Himalájach trvajú bežne aj niekoľko týždňov, preto trojdňová túra patrí naozaj k tým najkratším) v národnom parku Annapurna bola pre mňa nezabudnuteľným zážitkom. V tridsaťstupňových horúčavách ma čo i len pár stoviek metrový výstup rapídne oslabuje. Po šiestich hodinách chôdze s veľkým dvadsaťkilovým batohom na chrbte je to pochopiteľné. Na pár sekúnd oddychujem a sadám na skalu vedľa ryžového poľa, na ktorom domáci trhá ryžové steblá a ukladá ich sušiť späť na pole. Pri sledovaní okolia sa mi pohľad zastavil v doline, ktorou prechádza chodník smerujúci do základného tábora k Annapurne I. Byť tak blízko pri týchto veľhorách a zdiaľky sledovať doliny, ktorými sa ide do základného tábora alebo ktorými sa prichádza z dvadsaťdňovej túry okolo Annapurien je ako sedieť v klietke a jednoducho nemôcť vyjsť von. Mysľou som teda pár rokov v budúcnosti a predstavujem si, ako sa sem vrátim a s plnou výbavou podniknem treking okolo Annapurien.

Na mojej ceste okolo sveta som si na pár dní odbehol z Indie do Nepálu. Po mesiacoch čakania na dážď som sa konečne dočkal. Zapršalo, a to poriadne. Cyklón Hudhud sa prehnal západnou a strednou Indiou práve v čase môjho komplikovaného prechodu z Indie do Nepálu. Pri prechádzaní hraníc som teda kompletne mokrý, a to ma čaká ešte deväťhodinová cesta miestnym autobusom do Káthmandu. Náročný deň doladilo spolu s únavou a hladom neustále nadhadzovanie všetkého a všetkých v autobuse. Katastrofálne nepálske cesty často bez asfaltu ponúkajú nekonečné množstvo jám a skál, cez ktoré vodič autobusu kľučkuje ako v autoškole. V autobuse sa zakecávam s vedľa sediacim Číňanom, ktorý cestuje druhý mesiac po Ázii. Po vystúpení z autobusu pozýva domáci Nepálčan cestovateľských exotov, v autobuse jasne nápadných medzi samými Nepálčanmi, na večeru domov k svojej rodine. Sadáme teda s ním a jeho neterou do taxíka a neskôr si vychutnávame čerstvú večeru v kruhu rodiny.

Na druhý deň sa stretávam s mojou hostiteľskou rodinou v Káthmandu. Zakaždým, keď prichádzam k cudzím hostiteľom, som zvedavý, na koho natrafím a či sa tam vôbec budem cítiť príjemne. Pohľad na papier na nástenke v mojej izbe s nápisom: "A home without guests is not a home" mi hneď dáva najavo, že som tu správne. Saruj, tridsaťročný otec rodiny, mi večer pri pive vysvetľuje, prečo sa oženil už na tretí deň potom, čo spoznal svoju ženu. V Nepále to je vraj bežné, že mladým vyberajú ženu rodičia. Dôležité je, aby bola približne z rodiny s porovnateľnou životnou úrovňou. Takže v jeden deň ho mama poslala navštíviť jednu jej známu, aby spoznal jej dcéru a rozhodol sa, či si ju chce vziať alebo nie. Mame neskôr oznámil, že môže byť. Na tretí deň bola svadba, dnes majú dve deti a je to fakt šťastná rodinka.

Ďalší deň skoro ráno vyrážam do historického Bhaktapuru. Priehliadkou najvýznamnejšieho miesta niekdajšieho kráľovstva kathmandkskej doliny sa dostávam pár storočí do minulosti. Viacstupňové chrámy, námestia plné života a výroba hlinených nádob priamo na námestí zdobia toto výnimočné kultúrne dedičstvo. Poobede odchádzam miestnym autobusom do dedinky Nagarkot. Cesta do pár kilometrov vzdialenej dediny kvôli výraznému stúpaniu a nekonečným zákrutám trvá hodinu a pol. Predsa len, z pár stovák metrov nad morom sa dostávame do nadmorskej výšky 2 100 metrov nad morom. Z Nagarkotu sledujem v diaľke sa tyčiace zasnežené štíty, naokolo pobehujúce malé deti, vo vedľajšom dvore sa umýva riad a na to prejde okolo stádo kráv. Celá tá atmosféra ma proste zhltla za pár sekúnd. Pri východe slnka sledujem prebúdzajúci sa život v nepálskej džungli, za ktorou už hrdo stoja ranným žltým svetlom osvetlené Himaláje. 

Z Nagarkotu sa posúvam cez dedinky k chrámu Changunaryan. Jednoduchý život v dedinkách ponúka skutočnú exotiku. Všade sa vyskytujúce ryžové polia sú hlavnou obživou miestnych a okolo pobehujúce deti sa zdravia a okamžite vyslovujú čoklit. Čokoláda mi teda došla hneď pri prvom stretnutí. Neskôr zdravím okoloidúcich dedinčanov tradičným Namasteee! Odzdravujú a tvrdia, že vyzerám ako Novak Djokovič alebo Thomas Muller. Smejem sa a oznamujem im, že nie sú prví, ktorých to napadlo a že nie ja vyzerám ako Novak Djokovič, ale Novak vyzerá ako ja. :)

Po návrate k rodine do hlavného mesta Káthmandu sa zoznamujem s ďalšími hostenými cestovateľmi. Spolu s kanadským párom sa snažíme navariť sľúbenú večeru pre nepálsku rodinu. Z kombinácie zeleniny, cestovín a syra vzniklo síce niečo divne vyzerajúce, ale o to chutnejšie. V Káthmandu navštevujem ešte najposvätnejší budhistický chrám Boudhanath a hinduistické námestie v Pashupatinath. Obe kultúrne dominanty ma ponorili do tajov budhizmu a hinduizmu, náboženstiev, ktoré sa tolerantne delia o priazeň Nepálčanov. V Pashupatinath akurát prebieha večerný obrad pochovávania významného hinduistu. Je to veľkolepé a s jasne viditeľnými symbolikami obradu. Trvá to vyše dvoch hodín a desiatky ľudí na múrikoch sledujú obrad ako film v kine. Celé to podujatie ešte vyšperkujú všadeprítomné opice, ktoré pobehujú po strechách dvestoročných chrámov. Zrak mi miestami zastane na rozsypávaní popola z pozostatkov iných hinduistov. Svetlo zapadajúceho slnka ho nenecháva uniknúť pred zrakmi turistov. Vraj ak nejaká ryba zhltne kúsok tohto popola, v ďalšom živote sa narodí ako človek.

Cestou z Káthmandu do Pokhary autobus opäť prechádza cez náročné úseky v nepálskej džungli a pod serpentínami si dravá rieka Trisuli razí cestu do dolín. Po príchode do Pokhary si v turistickom centre vybavujem povinné povolenie do národného parku. Pokhara sa hneď v prvý deň zaradila medzi najzaujímavejšie mesta, ktoré som navštívil. Útulné mestečko vedľa panoramatického jazera Phewa leží pár kilometrov pod Annapurrnou I, ktorú obklopujú jej ďalšie "sestry". Táto "mrcha", ako je často prezývaná, bohužiaľ k slovenským horolezcom moc milá nie je a nejedného z nich už odmietla. Každopádne zobúdzať sa v jednom z miestnych hotelov a ako prvé ihneď po prebudení zbadať zasnežené himalájske štíty, ktoré ako keby neustále strážili mesto, vyvoláva neopísateľný pocit. Pokhara je síce turisticky rušná, ale ide o ulice preplnené turistami, korí sem neprišli oddychovať na pláži alebo nakupovať v nákupných centrách. Mesto je plné pohodových dobrodruhov odhodlaných prekonávať v horách vlastné limity a v odrezanej divočine zabudnúť na komerčný svet. V horách len ťažko natrafíte na znechutených arogantných turistov. Na čo by tam liezli. Naopak, hory okrešú každý ľudský charakter a pri tej makačke dokážu človekovi neskutočne zresetovať myseľ. Mimochodom, keď sa Vás nepálska babka štýlovo opýta, popritom ako Vám bude variť v skromnej kuchynke zeleninovú polievku, či smerujete do ej bí sí, nečudujte sa. Proste skratky ako ej bí sí (ABC - Annapurna Base Camp), em bí sí (MBC - Machapuchare Base Camp) alebo ej sí ej pí (ACAP - Annapurna Conservation Area Project) sú tu veľmi zaužívané a babka pritom ani netuší, ako štýlovo to od nej vyznieva.

Cestou v národnom parku stretávam desiatky šerpákov, ktorí každodenne zásobujú horské dedinky tovarom. Štyridsať kilogramový náklad majú pásom zavesený na čele a popritom si pomáhajú a upravujú náklad rukami. Áno, klobúk dole nielen pred nimi, ale aj pred tými slovenskými :). Popri ceste ďalej míňam oslie stáda rovnako nesúce náklad do horských dediniek, pasúci sa dobytok, vysoké detské hojdačky, prechádzam cez bohaté rieky a do pamäti sa mi stále hlbšie a hlbšie zarezávajú pravidelné pohľady na zasnežené masívy. Medzitým obedujem výdatné národné jedlo Dal Bhat.

V jeden večer si ku mne prisadá v hoteli skupinka horolezcov. Zakecávam sa s miestnym dvadsaťpäťročným šerpom, ktorý už desať rokov pomáha turistom vynášať potrebnú výbavu. Za sebou už má aj pár účasti v expedíciách na Mount Everest. Dostáva za to desať dolárov na deň a je veľmi spokojný. Je to ale sezónna práca, takže v zime a v lete vraj prežíva dosť ťažko. Žasnem nad jeho fotkami v mobile zo štvrtého tábora na Mount Evereste vo výške približne 7 950 metrov nad morom, odkiaľ sa už priamo podnikajú útoky na najvyššiu horu sveta. Nekonečný počet zasnežených hôr naokolo vo mne vzbudzuje neskutočný rešpekt už len z fotky v mobile. Pri peci si všetci sušia mokrú obuv. Celý deň poprchávalo. Sklamaný zo zlých výhľadov sa pýtam, aké bude zajtra počasie. Odpovedá, že pekne a slnečno. Pesimisticky mu dávam najavo, že očakávam podobne upršané, ako bolo dnes. So samozrejmosťou ma uisťuje, že mu mám veriť, lebo miestne počasie už pozná. Ráno po prebudení len márne hľadám mraky na slnečnej oblohe osvetlenej vychádzajúcim slnkom.

Hotely v nepálskych horách sú síce veľmi skromné, ale útulné. Centimetrové medzery zabezpečia takmer rovnakú teplotu v izbe ako vonku, takže bez hrubej periny alebo kvalitnejšieho spacáka slušne premrznete. Sú však jednoznačne najlacnejším plateným ubytovaním počas mojich troch mesiacoch na cestách. Cenu dolár a pol za noc asi ťažko niečo prekoná. Navyše pri raňajšom popíjaní čaju na vykosenej trávnatej terase s úžasnými výhľadmi na južnú Annapurnu a posvätnú Machapuchare zabudnete aj na ten dolár a pol. Z diaľky sledujem steny Machapuchare a konštatujem, že na ich zdolanie by bolo treba výkon z inej galaxie.

Z trekingu sa vraciam späť do Pokhary, odkiaľ sa vraciam do Indie. Stíham ešte návštevu miestnej jaskyne a pri vychádzaní z nej si všímam pouličné deti hrajúce stolný tenis. Stôl je zničený a sieťka vytvorená z tehál. Popritom, ako ma volajú zahrať si, spomínam aj na moje skvelé detstvo v Kolačkove. Improvizácia vládla pri všetkých športoch. Tenisové rakety vyrezané z dosky, hokejovú lapačku plne nahradila šiltovka a tenisová loptička bola najväčším fenoménom. Hral sa s ňou hokej, tenis, bejzbal a niekedy aj futbal. Uvedomujem si, že najmä o tomto je moja cesta, o spoznávaní bežného života.

Súčasne vrcholí miestny festival takže rôzne spievajúce a tancujúce skupinky je vidno na každom kroku. Nepálčania si tieto niekoľko dní trvajúce festivaly vychutnávajú plnými dúškami. Kvôli ním sa moja dva a pol dňová cesta do indickej Kalkaty začína otrasne. Za celý deň stíham prejsť kvôli pomalým preplneným autobusom len k hranici. Ak budem k niečomu prirovnávať preplnenosť, určite to bude nepálsky autobus. V momente, keď mám pocit, že čo je moc, to je moc, do autobusu nastupuje ešte pätnásť ľudí. Popri tej neskutočnej tlačenici len pevne dúfam, že môj ruksak na streche to neustále nadskakovanie prežije a nevyletí niekde do rokliny.

Po dvanástich dňoch opúšťam túto horskú krajinku, ktorá sa po Afganistane zaraďuje medzi top zážitkové destinácie mojej cesty okolo sveta. Pravdupovediac, pred začiatkom mojej cesty som si myslel, že pri tomto ročnom cestovaní sa mi môj zoznam miest, ktoré v živote chcem navštíviť, výrazne zmenší. Bol som poriadne naivný. Pravdou totiž je, že čím viac cestujem, tým viac spoznávam a zisťujem, koľko nádherných miest nám táto planéta ponúka. Preto sa mi ten zoznam naopak zväčšuje a obávam sa, že sa raz z neho zbláznim :D.

A do ktorej krajiny Vás zavediem v najbližšom blogu? Tentokrát do žiadnej! :) Budem sa totiž venovať finančnej stránke mojej cesty. Dozviete sa, koľko stojí ultrašetrná ročná cesta okolo sveta a ako ušetriť tisíce eur pri cestovaní a spraviť z nemožného možné.

Viac fotiek z cestovania v Nepále tu

Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?