Cez Turkmenistan a Uzbekistan do centra Hodvábnej cesty

Autor: Tomáš Vilček | 21.10.2014 o 15:30 | (upravené 21.10.2014 o 17:16) Karma článku: 12,40 | Prečítané:  4348x

Po opustení iránskych hôr a po vstupe do Turkmenistanu otváram ústa a len sledujem luxusne vybudované štvrte Ašgabátu. V Dubaji je to síce megalománske, ale Ašgabát je proste elegantnejší. Zlaté kupoly z rýdzeho zlata na prezidentskom paláci, zlaté sochy Turkmenbašiho, desiatky nádherne vybudovaných štýlových budov a upravené parky. Z každej strany jednoducho vyžaruje luxus. 

Irán opúšťam dosť komickým spôsobom. Stará značka ma zaviedla do starého areálu colnice. Všetko je porozbíjané a nikde ani živej nohy. Cez medzeru medzi plotom a múrom prechádzam do správneho areálu. Problém ale je, že som sa dostal k poslednej iránskej kontrole. Tam ma posielajú späť do budovy, kde ma odregistrujú a dostanem pečiatku. Prakticky teda prichádzam na iránsku colnicu z turkménskej strany a tvrdím, že opúšťam Irán a vchádzam do Turkmenistanu :). Celkom som ich pobavil a po spoločnej fotke už definitívne opúšťam Irán a vchádzam do Turkmenistanu. Áno, viem. Oficiálny názov v slovenčine je Turkménsko, ale nedokážem si ho osvojiť, takže budem používať originálny Turkmenistan. 

Toľko mramoru ako v Ašgabáte som v žiadnom inom meste ešte nevidel a pochybujem, že niekedy uvidím. Všade naokolo kvalitný taliansky mramor. Pri budovaní tohto mesta boli financie zrejme najmenším problémom. Veď ako by aj mohli, keď Turkmenistan má obrovské zásoby plynu a ropy. Bývalý neobmedzený vládca Turkmenbaši sa snažil preniesť časť bohatstva aj priamo na ľudí. A o týchto výhodách môžu bežné európske domácnosti len snívať. Zadarmo plyn, elektrina, voda a pevná linka. Na noc sa však voda často odpája, takže si večer umývam zuby zvyšnou vodou, ktorá mi ešte odkvapkala z potrubia.

Cez couchsurfing ma pozval jeden Turek na menšiu firemnú večeru. Rád som pozvanie prijal a ani som netušil, s kým budem mať tú česť. Práve táto turecká firma zrealizovala desiatky famóznych staviteľských projektov v tomto meste. Síce mi o nich šéf dlhé minúty rozprával, netušil som o čom je reč, keďže som pred hodinou dorazil do mesta. 

Na druhý deň ráno pri blúdení bazárom ma raňajkujúci predavači ponúkajú salámou, chlebom a čajom. Čerstvé raňajky som rád prijal a nakoniec sme prekecali celú hodinu. Následné celodenné objavovanie Ašgabátu mi dalo poriadne zabrať. Bizarný režim spočíva aj v sledovaní pouličného života stovkami policajtov. Najmä v centre stáli na každom kroku. Na niektorých úsekoch aj každých 20-30 metrov. Zo začiatku ma teda veľmi rozčúlili, keď ma opakovane upozorňovali, že nesmiem fotiť. Nechápavo sa teda len prechádzam a uvažujem nad tým, že som si predsa zaplatil za víza a neodnesiem si pár dobrých fotiek? Tak som teda fotil tým štýlom, že som vybral foťák ukrytý v igelitke, rýchlo som odfotil objekt a následne sa len nechápavo ospravedlňoval okamžite upozorňujúcim policajtom. Týmto spôsobom som to opakoval pol dňa. Áno, rešpektujem režimy a pravidlá, ale toto som považoval za bezdôvodné a absurdné. Mimochodom po jedenástej večer sa nesmie vychádzať do ulíc, proste skutočný nočný kľud. Pracuje sa šesť dní v týždni a miestni sú z toho pochopiteľne znechutení.

Bohužiaľ mám len päťdňové tranzitné víza. Dva dni som preflákal ešte v Iráne, dva dni v Ašgabáte, a tak mi už zostáva len necelý deň. Takže historický Merv si odkladám na najbližšiu návštevu :). Večerným vlakom odchádzam naprieč krajinou do Turkmenabatu. Ak sa ma opýtate na výhodné ubytovanie v Turkmenistane, tak Vám odporučím vlak do Turkmenabadu. Stojí neuveriteľné dve eura a jednou ranou zabíjam dve muchy. Nielenže som sa dostal takmer až k uzbeckým hraniciam, ale navyše som sa aj výborne vyspal, keďže v cene bolo aj lôžko. Na druhej strane hneď po vystupení z vlaku dostávam najlukratívnejšiu ponuku od taxikárov. Tí pri určovaní ceny niekedy nepoznajú hranice. Odvoz za sto dolárov k hraniciam s Uzbekistanom výsmechom odmietam. 

Pri vstupe do Uzbekistanu mi policajti vyhadzujú všetky lieky obsahujúce Ibuprofenum. Rozlúčil som sa teda s Ibalginom a Kinedrilom. Počas neskorého príchodu do Buchary stretávam chlapíka s tričkom SLOVAKIA a slovenským znakom. Natešený sa prihováram po slovensky, že konečne stretávam na ceste Slováka. Tým Slovákom bol nakoniec Američan zo Seattlu, ktorý pred dvoma mesiacmi navštívil Slovensko. Aspoň že sa mu tam páčilo :). Buchara Vás svojím historickým centrom okamžite vtiahne do histórie a pri jeho obdivovaní neprestávam fotiť. Mimo historického centra prevláda chudoba a život v miestnych skromných príbytkoch naznačuje neľahkú finančnú situáciu.

Z Buchary sa snažím stopovať do Samarqandu. Veľmi sa mi nedarí, pretože stopovanie v tejto krajine je absolútne neznáme. Po štyroch hodinách a prejdených sto kilometroch to vzdávam a beriem zdieľaný taxík (v taxíku sa vezú ďalší cestujúci a tým sa zníži celková cena taxíka na jedného). Cestovanie zdieľanými taxíkmi je v Uzbekistane veľmi zaužívané a cenovo výhodné. V taxíku sa zakecávam s Uzbekom, ktorý spomína, ako slúžil v Estónsku počas éry sovietskeho zväzu. Áno, patril k tým okupantským "osloboditeľom" a "ochrancom" sovietskeho zriadenia v týchto krajinách. Nevyčítam mu to. Bol medzi tisíckami uzbeckých chlapcov, ktorých Rusi vzali z púšte na ochranu sovietskeho režimu v týchto krajinách. Po príchode do Samarqandu mi hovorí, že zajtra ráno ide do Taškentu, tak ma môže zviesť. Mám ho overeného, a tak prijímam aj nocľah u jeho rodiny. Býva na vidieku mimo Samarqandu a umývaním nôh vodou zo železnej nádrže v provizórnej drevárke vedľa jednoduchého domčeka sa dostávam o storočie späť. Záhrada je plná ovocných stromov, ktoré zastrešujú kry hrozna. Rodina ma milo privítala a po večeri sme spali skromne na podlahe. Vôňa domácky tkaných kobercov, drevenej konštrukcie stropu a kachľovej pece ma nostalgicky vtiahla do starého babkinho domu. Unavený a doštípaný od všadeprítomných komárov zaspávam a ráno pokračujem do uzbeckej metropoly.

Hlavné mesto Taškent je najväčším mestom strednej Ázie a jeho moderné centrum je v silnom kontraste so zvyškom krajiny, v ktorej sa ľudia živia najmä poľnohospodárstvom. Krásne parky, moderné budovy, metro pripomínajúce to pražské, centru vládne Timur na koni a pouličné predávanie obrazov pripomína skôr galériu. Na miestnom Čorsu bazári cítiť skutočnú atmosféru pulzujúceho veľkomesta. Nájdete tu všetko a po vstupe Vás obrovský dav ľudí okamžite zhltne. Taškent sa ešte pýši unikátnym religióznym centrom, v ktorom sa nachádza mimo iné aj najstarší korán na svete. Upravené, čisté a tiché prostredie vytvára oázu oddychu. A ešte menšia zaujímavosť. Ak budete hľadať internetovú kaviareň a po desiatkach minút ju zdiaľky konečne zbadáte, ešte sa netešte. To, že má nad dverami nápis Internet ešte neznamená, že má aj internet :).

Uzbekistan vo vzťahu k turizmu je známy svojim registračným systémom. Každý turista je do 72 hodín po vstupe do krajiny povinný zaregistrovať sa. Registráciu je možné získať predovšetkým v miestnych hoteloch. Neskôr pri opúšťaní krajiny sa musíte pomocou registračných lístkov preukázať, kde ste sa celý pobyt pohybovali a či ste splnili registračné povinnosti. Myslím, že sa tým efektívne darí zamedzovať daňovým únikom z hotelierstva. Vláda registračný systém odôvodňuje hlavne zabezpečením bezpečnosti pre turistov, ktorí tak budú bývať len v hoteloch. Ja si ale nemôžem dovoliť platiť každý deň hotel, a tak v Taškente couchsurfujem. Kvôli chýbajúcej registrácii mám teda obavy z problémov pri opúšťaní krajiny. Nakoniec stačila výhovorka, že som stanoval v horách pri jazere Charvag, kde som nenašiel hotel. Uzbecké hotely tento nútený registračný systém využívajú a často sú predražené. Oproti Iránu, kde som nemal problém zohnať hotel za päť eur za noc, tu mám problém nájsť hotel pod osem eur za noc. Nakoniec sa ale podarilo.

Uzbekistan je ďalej známy pestovaním bavlny a jej zberačov bolo vidno po celej krajine. Bohužiaľ kvôli zavlažovaciemu systému, ktorý čerpá vodu z vôd smerujúcich do Aralského jazera, toto jazero rapídne vysychá. Cestou autobusom stretávame stovky pasúcich sa kráv, kôz, hlinených príbytkov a konských, či oslých záprahov. Sum, miestna mena je veľmi slabá. Do zmenárne si treba priniesť aj menšiu tašku, pretože za 50 eur dostanete približne 150 tisícoviek. Majú síce aj päťtisícové bankovky, tie sa používajú len ojedinele.

Po prejdení prvých desaťtisíc kilometrov mojej cesty okolo sveta sa konečne dostávam do Samarqandu, do centra Hodvábnej cesty, po ktorej prechádzali tisícky karaván z Číny do Európy a späť. Cesty viedli aj na sever do Ruska, či do Indie, takže Samarqand sa pochopiteľne stal kvôli svojej strategickej polohe centrom "putujúceho obchodu". Nádherné námestie Registan vládne tomuto mestu a práve kvôli nemu sa oplatí prísť do tejto perly islamského sveta, či stredu vesmíru, ako je toto historicky unikátne mesto často nazývané. Mimo famózneho Registanu zdobí Samarqand aj obrovská mešita Bibi Khonum, či hrobky v Shah-i-Zinda.

Zo Samarqandu odchádzam vlakom na juh do Termezu, z ktorého pokračujem na hranicu s Afganistanom. Uzbekovia lámu môj osobný rekord v počte kontrol pasu. Len pri opúšťaní krajiny mi pas skontrolovali sedemkrát. Ale potom, čo ma zdržal policajt hodinu kompletným prehľadaním ruksaku, mi minútové kontroly pasu až tak nevadia. Dasvidania, zdravím sa aj poslednej uzbeckej kontrole a cez most vchádzam do Afganistanu.

Zaujíma Vás aj to, ako vnímajú afganci prítomnosť amerických vojakov? Tak v ďalšom blogu Vás zavediem priamo do afganských ulíc a mimo toho popíšem moje cestovanie v krajine, ktorá je 30 rokov zmietaná občianskou vojnou.  

Viac fotiek z Turkmenistanu tu a z Uzbekistanu tu

Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?