Ako som sa po bezpečnom Iráne túlal

Autor: Tomáš Vilček | 12.10.2014 o 15:30 | (upravené 12.10.2014 o 15:46) Karma článku: 11,76 | Prečítané:  24003x

Irán? To je tá krajina, v ktorej zatkli slovenských paraguajdistov a toho malého Slováka, neskôr z nich spravili špiónov napojených na americkú CIA. Hej a ešte kvôli jadrovému zbrojeniu je to veľmi nebezpečná krajina plná teroristov. To je všetko, čo o tejto turisticky unikátnej krajine viete? Tak vypnite štvrtotriedne slovenské správy, spravte si kávu a prečítajte si pravdivé a čerstvé informácie z môjho cestovania v bezpečnom Iráne.

V spánku počujem už len hluk, cítim kolísanie zo strany na stranu a prudké brzdenie. Šofér autobusu z Urmie do Tabrizu nesprávne obiehal, späť sa zaradiť už nemohol, a tak, aby sa vyhol protiidúcemu kamiónu, musel s plným autobusom zoskočiť zo 70 cm obrubníka na stavenisko vedľa cesty. 

Úspešne som odštartoval moju cestu okolo sveta. Osobná výzva pokorená a ja som dostopoval zo Slovenska do Iránu. Musím sa ale priznať, že cesta nebola úplne zadarmo, autobus z Ľubovne do Košíc ma totiž stal 5, 20 eur. Bol čas na menší oddych, a tak som prešiel na lacné iránske autobusy. Tak ale takéto privítanie od Iránu som nečakal, pomyslel som si.

Neskôr sa ku mne v autobuse prihovára Iránka Zahra a po kratšom kecaní a vystúpení z autobusu mi ponúka exkurziu po Tabrize. Pohybovať sa v neznámom dvojmiliónovom meste s domácimi je vždy na nezaplatenie. Nemusím riešiť ako funguje doprava, kde sa dá dobre najesť, ako sa dostanem k atrakciám. Zahra mi so všetkým pomohla a som rád, že som mal to šťastie stretnúť ju. Priznám sa, že som kvôli striktným islamským pravidlám mal obavy, či sa na ulici môžem rozprávať s Iránkou. Vydesený stojím na zastávke so Zahrou a väčšina je otočená na mňa. Zahra ma ale ubezpečuje, že je to kvôli tomu, že som turista, nie preto, že sa rozprávam na verejnosti s Iránkou.

Na druhý deň ráno ma v parku budia policajti. Otváram stan a s rozlepenými očami pozerám na dvoch policajtov s kalašníkovom v ruke. Pýtajú sa ma niečo po perzsky, ja samozrejme nerozumiem. Na moju otázku, či rozprávajú anglicky sa len pousmejú a povedia: WELCOME TO TABRIZ! Zvyšok víkendu som strávil u iránskej rodinky, ktorú som stretol v parku. A teda, mal som sa ako kráľ. V byte hostili prvý krát turistu, takže na atrakciu z Európy sa prišli pozrieť všetci ich známi. Každopádne bola sranda, všetci boli milí a varili mi ako kráľovi :D.

Krajina plná kontrastov

Kvôli obrovským zásobám ropy som očakával, že prídem do modernej, rozvinutej krajiny. Ropa je ale asi v zlých rukách, pretože v porovnaní s Tureckom, životná úroveň stále klesá, budovy sú zastaralé a špinavé ulice s nemalým množstvom žobrákov má dostávajú do reality. Irán je krajina plná zákazov a príkazov. Facebook, Youtube a Twitter je zakázaný a nedávno bol aj Gmail. Každopádne cez rôzne filtre sa zákaz dá ľahko obíjsť. Rýchlosť internetu je katastrofálna a ak potrebujete cez internet niečo vybavovať, treba mať naozaj pevné nervy. Metro v Teheráne a mestské autobusy sú rozdelené na pánske a dámske časti. Alkohol je tu striktne zakázaný a kľudne by ste sa kvôli malej prepašovanej fľaške dostali aj do väzenia. Ženy musia mať zahalené vlasy a muži nosiť len dlhé nohavice a verte, že v 40 stupňových horúčavách je to peklo. Na moje prekvapenie som si rýchlo zvykol. Kamoš Reza všetké tie nariadenia zhodnotil najlepšie. Popritom, čo si v aute vypaľuje iránsky rap, sa ho pýtam, či je to legálne. Reza odpovedá: "Vieš, v Iráne je v podstate všetko dovolené, až kým ti na to neprídu policajti." :D

Inak hlavné mesto Teherán je obrovská metropola a okrem pár zaujímavých múzeí, ani zďaleka neponúka to naj z Iránu. Pre spoznanie každodenného života a šialenej teheránskej dopravy, ale vrelo odporúčam. Na križovatke nemá prednosť nikto, proste ide ten rýchlejší. To platí aj na prechodoch pre chodcov. S autami treba jednoducho bojovať a vykročiť na cestu, naznačiť oproti idúcim autám, že chcete prejsť. Inak môžete čakať do večera. Na severe Teheránu žije smotánka a na juhu chudoba. 

Cestou z Teheránu do Isfahánu mením nudné autobusy späť za stop. Isfahán je rozhodne jedným z miest v Iráne, kvôli ktorým sa túto krajinu oplatí navštíviť. Len tak relaxujem na druhom najväčšom námestí na svete, Emam Square, neskôr objavujem krásnu mešitu Emam Mosque. 

V Shirazi stretávam ďalších dobrodruhov. Švéd, Nemka, Pakistánec a Francúz. Každý z nás cestuje sám a predsa sme stále s niekým. Spolu sme strávili skvelé tri dni. Po stopách Alexandra Macedonského sme objavovali famózny Persepolis, vychutnávali najlepšiu zmrzlinu na svete (teda vedľa Häagen Dazs samorejme) alebo len tak sa túlali po miestnom bazári.

Zo Shirázu sa postupne posúvam cez Yazd, Teherán a iránske hory na sever ku Kaspickému moru, kde som pozvaný na víkend k jednej rodine. Výborne varia (inak mať svokru Iránku pri ich pohostinnosti a skvelej kuchyni by nemuselo byť od veci) a spolu relaxujeme, hráme karty, či len tak kecáme. V Iráne sa väčšinou stoluje na podlahe. Častokrát je podlaha aj jedna veľká posteľ. Proste sme len nahádzali vankúše a deky na podlahu a všetci spali v jednej izbe. Kúpanie v mori v Iráne je trošku špecifické. Ženy musia byť oblečené a popri tom, ako sme hrali volejbal, si v mokrých šatách musia ešte dávať pozor na to, aby im mokrá šatka nespadla z hlavy. Tak ako to bolo komické, tak to bolo aj smutné, že im niekto nakáže, aby aj počas kúpania zostali zahalené. Každopádne rodinka sa o mňa dobre starala, boli fakt milí a výborne som si pri nich oddýchol.

V Mashade ešte navštevujem komplex Emama Rezu. Najposvätnejšie miesto šítskych moslimov. Vo vnútri pri prechádzaní okolo hrobiek mám problém so stabilitou. Dav pútnikov ma pohlcuje a tlačí zo strany na stranu. Každý už len hľadá východ, pretože je to šialené. Ani sa nečudujem, že pár pútnikov je v Mekke každoročne ušľapaných. 

Bohužiaľ si ešte stále veľa Slovákov pod pojmom moslim automaticky predstaví iba spoločensky nebezpečného teroristu. Na jednej strane je to úbohé, ale na druhej strane, keď tie lacné slovenské správy nie sú schopné spracovať jednu kvalitnú reportáž, ani sa nečudujem. Veď jediné, čo sa v telke môže bežný slovenský divák o moslimských krajinách dozvedieť je, že v Afganistane opäť útočili teroristi a v Iráne stále tajne vyrábajú atómové bomby. Takže nečudujem sa, že prevláda takáto mienka. Pravdou ale je, ako vždy tvrdím, že všade môžete natrafiť na nebezpečných, ale aj na priateľských ľudí. A vôbec to nie je o náboženstve, rase, či národe. Všetko je to proste o ľuďoch. Silným zážitkom bolo, keď sa mi šítsky iránsky moslim popri rozprávaní v Yazde ospravedlňuje za zavraždenie britského novinára radikálnymi islamistami. Vraj si nemáme myslieť, že všetci moslimovia sú takí. Mrzí ho to. Ospravedlňuje sa, napriek tomu, že s tým nemá nič spoločné. Vie, že ešte stále veľa ľudí v západnom svete hádže všetkých moslimov do jedného vreca. Zarazene len sledujem fontánu oproti a nemám slov.

Mentalita ľudí a globálne politické postavenie Iránu

V Iráne som stretol veľa milých ľudí, ktorí sa prihovárajú na každom kroku, deti hneď kričia Hello a o skutočnej pohostinnosti by nás ešte veľa naučili. Na druhej strane, veľa cestovateľov po výborných skúsenostiach automaticky odsudzuje západné mocnosti na čele s Amerikou za nemorálnu politiku voči Iránu. Veď sa tu cítime výborne. To je pravda, ale Irán samotný zostáva aj naďalej neprijateľným spoločníkom na globálnej politickej scéne. Preto netreba miešať mentalitu ľudí s kontroverznou zahraničnou politikou Iránu. Inak vidieť grafity na starej americkej ambasáde, plné nenávistných odkazov, je zážitkom sám o sebe. A teda, viete aká je jedna z výhod byť Slovákom a nie Američanom? Slovák víza do Iránu dostane, Američan nemá šancu.

Po revolúcii v roku 1979 sa nastolil striktný islamský poriadok. Robil som si dokonca menší prieskum o obľúbenosti vlády a všetci mi tvrdili, že vláda je hrozná, ale oni s tým nič spraviť nemôžu. Predovšetkým po osemročnom Ahmadínedžádovom prezidentovaní a jeho katastrofálnych ekonomických reformách krajina stagnuje a riál, miestna mena, spadol za 3 roky o 250 % a stále padá. Preto si Iránci kúpia mlieko, aj keď včera bolo lacnejšie, pretože zajtra môže byť ešte drahšie. Vďaka slabej mene sa stávam prvý krát v živote milionárom. V zmenárni dostávam za 30 eur milión dvesto tisíc riálov. 

Či Irán čaká lepšia budúcnosť, neviem. Ale tak, ako som presvedčený, že režim v Severnej Kórei nemá šancu dožiť sa druhej polovici storočia, tak som presvedčený, že Irán čaká minimálne uvoľnenie režimu. V krajine s tak zaujímavou mentalitou ľudí vláda ten spoločenský tlak nevydrží.

Na záver ešte menší bonus, ak by ste si mysleli, že v moslimskej krajine nenarazíte na pop-rap. V aute na ulici samozrejme stíšiť hlas, nech si to nevšimnú policajti :D.

Khóda Hafez

V najbližšom blogu vysvetlím, ako som v Turkmenistane na vlastnej koži zažil jeden z najbizarnejších režimov na svete a cez historické bohatstva Uzbekistanu sa dostaneme až do centra bývalej hodvábnej cesty.

Viac foto z cestovania v Iráne tu

Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?