Turecko a začiatok cesty okolo sveta

Autor: Tomáš Vilček | 2.10.2014 o 17:00 | (upravené 24.10.2014 o 20:53) Karma článku: 12,70 | Prečítané:  4681x

Vystupujem z mercedesu, lúčim sa s Rumunmi, mojím posledným úspešným stopom do Istanbulu. Mám za sebou náročné dva dni stopovania zo Slovenska do Turecka. Vychádzam z parkoviska von a rozhliadam sa naokolo. Vidím obrovskú metropolu a z každej strany už cítim iný svet. A čo tu vlastne robím?  


     18:00, 27. 11. 2013. Sedím v počítačovej miestnosti na Univerzite v Konstanz, kde som absolvoval študentský pobyt v rámci programu Erasmus. Čítam rôzne články a natrafil som na jeden článok od Brita, ktorý vraj precestoval svet za 4 roky. Uchvátený z jeho cesty premýšľam a v hlave sa mi hneď buduje cestovateľský projekt. Čo tak vymyslieť niečo podobné a precestovať okolo sveta, za jeden rok? Samozrejme, že to nejde, veď mám školu, potom musím rýchlo začať makať v nejakej advokátke, aby som sa rozbehol, aby som si kúpil auto, neskôr kúpil dom a splácal hypotéku, môžu ma uniesť teroristi, zbiť a okradnúť pouličné gangy, čo všetko sa mi predsa môže stať. Jasne, že to nejde. A preto už mám za sebou dva mesiace mojej vytúženej bláznivej cesty okolo sveta a píšem prvý blog o mojom cestovaní v Turecku. Ale o celom plánovaní a organizácii v osobitnom blogu.

     Do Turecka prichádzam v nedeľu skoro ráno a priznám sa, že po prebudení na hranici mám pocit, že vchádzam do Nemecka. Prevládajúce nemecké ešpezetky ma riadne poplietli. Až som zapochyboval, či začína tretí deň mojej cesty alebo idem opäť, ako skoro každé leto, do Nemecka na letnú brigádu. V Istanbule sa začína v rámci mojej cesty aj aktívne pôsobenie v cestovateľskej komunite couchsurfing. Mojimi prvými hostiteľmi sú Cansu a Lukáš z mestskej časti Kadiköy. Vďaka ním sa cítim v Istanbule ako keby som tam žil už pár mesiacov. Lukáš je slovenský vedec, ktorý pracuje v Istanbule už vyše roka a Cansu turecká študentka, vďaka ktorej som mal možnosť spoznať bežný život v istanbulských uliciach, do ktorých Vás ťažko zavedie nejaký turistický sprievodca.

      Z atrakcií ma najviac oslovil samozrejme Sultanahmed so známou Hagiou Sofiou, niekedy najstaršou katedrálou, ktorá bola moslimami prerobená na mešitu. Zaujímavé vidieť v jednej historickej budove kombináciu starých kresťanských prvkov s islamskými. Oproti nej stojaca modrá mešita s ňou "bojuje" o to, ktorá je krajšia, obľubenejšia. Je pravdou, že Aya Sofia má svoju svetovú prestíž, dnes je to už však "len" múzeum, z ktorého si Turci spravili biznis v podobe 12 eurového vstupného. Každopádne stojí za to navštíviť ju a odnesiete si skutočný umelecký zážitok. Na rozdiel od Hagie Sofie, vstup do modrej mešity je zdarma a môžete v nej priamo vidieť modliacich sa moslimov a nádherne vyzdobený interiér. 

      Popritom, ako naokolo stretávam samé mačky, uvažujem, či som sa už dostal do ZOO alebo som stále v bežných uliciach. Mačky, mačky a všade samé mačky. Miestni ich ale prikrmujú a sú s nimi zrejme spokojní, tak prečo nie. Pri večernom popíjaní skvelej tradičnej tureckej kávy a tureckého čaju si vychutnávam atmosféru večerného života v uliciach pulzujúceho veľkomesta. Niesom práve "kávičkár", ale originálna chuť a vôňa tureckej kávy Vás presvedčí o tom, že Istanbul nemôžete bez jej ochutnania opustiť.

      Z Istanbulu mierim po štyroch dňoch do Kapadókie, do národného parku Göreme. Pri kempovaní v Ankare ma ráno o piatej budí to otrasné nemelodické volanie na modlitbu. Som síce úplne zašitý niekde medzi garážami, ale predsa je nejaká mešita poblízku a čertsvo prebudený sa idem po desiatich minútach hlučného hulákania zblázniť. Bývam v mestečku Ürgüp a mojím hostiteľom je starší francúz Bruno, ktorý kedysi ako turistický sprievodca pravidelne navštevoval toto kúzelné miesto. V jeho prízemnom byte bývam spolu so šiestimi ďalšími dobrodruhmi zo Španielska, Rakúska a Maďarska. Jedinou podmienkou jeho hostenia bola povinnosť každého surfera navariť niečo tradičné. Keďže Maďar cestoval tiež sám, tak sme pri varení spojili naše sily. Kuchársky nabudení sme "navarili" bundáš - chlieb vo vajíčku a hrdí na naše kreatívne výkony sme si už len vychutnávali večerné posedenie na terase, plné kvalitných cestovateľských príbehov. Každopádne každému chutilo a naša výhovorka, že sme v tíme nemali dievča, zabrala. :D

      Národný park sa skladá z viacerých dediniek s primitívnymi príbytkami, vytesanými do skál. Tieto skaly postupne formoval silný vietor spolu s pieskom a šikovní Turci si ich neskôr dokázali premeniť na základy ich miest. V skalách dokázali vytesať nielen malé domčeky, ale aj kostoly, kúpele, atď. Užasný zážitok vidieť ich prácu a stojác vo vnútri jedného z príbytkov, predstavovať si ich život v tomto jednoduchom dome. Priznávam, že ani po hodine som si nevedel predstaviť, ako by som žil v tak jednoduchom a prakticky stále zaprášenom príbytku.

      Z Kapadókie sa stopom dostávam postupne ďalej na východ. Mimochodom stopovanie v Turecku je veľkým zážitkom. Okrem Istanbulu, pretože z tej džungle áut, križovatiek a výpadoviek sa mi podarilo dostať až po troch hodinách. Po ceste som našťastie natrafil len na samých priateľských Turkov, ktorí boli hneď nadšení mojím cestovateľským plánom. Na jednej benzínke mi dokonca predavač tureckého Köfte tlačí toto skvelé jedlo do rúk s odôvodnením, že určite musím byť hladný a o peniazoch nechce ani počuť. Pri stopovaní v Kurdistane alebo Mezopotámii, ako nazývajú túto časť miestni, mi väčšina šoférov hneď na prvej benzínke zastavuje a pýta sa, čo si dám, akú vodu mi majú kúpiť. Zakaždým poďakujem a tvrdím, že mám všetko. Samozrejme napriek tomu sa vrátia s nejakou plechovkou coly, fanty alebo spritu. Padajú spoločné fotky, ukazujú mi fotky svojej rodiny, ponúkajú ma chlebom, ovocím a lúčim sa vždy nabudený pozitívnou energiou. Len to utvrdzuje moju pozitívnu mienku o stopovaní. Častokrát počujeme v telke, aké je stopovanie nebezpečné, čo všetko sa Vám môže stať. Verte, že to komentujú väčšinou tí, ktorí s tým nemajú ani najmenšie skúsenosti. Aj keby sa stala nejaká nepríjemnosť, tak to ani náhodou nepreváži to množstvo pozitív.


      Mimochodom, Turecko je skutočne rozľahlá rozmanitá krajina a po prestopovaní 400 km pri večernom hodnotení na mape zistíte, že to bol vlastne len taký malý bezvýznamný kúsok Turecka :). Po ceste naprieč Tureckom postupne sledujem meniacu sa prírodu a zeleň na severe postupne strieda suchá skalnatá krajina. Mimoriadnym negatívom Turecka sú ale odpadky, proste všade tony odpadkov. Aj pri spoznávaní miestnych som si všimol ich bezstarostné a samozrejmé vyhadzovanie všetkých odpadkov von cez okno. Na druhej strane, tie trojprúdové kvalitné cesty, aj v horách, im môžeme len závidieť. Smerom na východ je to síce stále horšie a horšie s dorozumievaním sa v angličtine, preto na prvé otázky po vstupe do auta vždy odpovedám Slovakia, tourist, Tomas. Pravdepodobne sa ma pýtali: odkiaľ som, čo tu robím a ako sa volám. Vyzeralo to, že odpovede celkom sedeli. :)

        Posledné dni stopovania v Turecku smerom do Iránu som sa nečakane zastavil na noc v Diyarbakire, neoficiálne hlavnom meste Kurdistanu. Ráno po prebudení som zhodnotil, že keď som sa tam už ocitol, bola by škoda nestráviť tu aspoň pár hodín a aspoň zčasti spoznať mesto, ktoré len nedávno, pred cca 40 rokmi, bolo Turkami kruto devastované. Teraz tu už vládne mier a s bezpečnosťou tu nebol problém. Kurdi sú veľmi priateľskí a mne zostali na nich len tie najlepšie spomienky. Dokonca pri mojom flákaní sa po meste mi raz jeden okoloidúci chalan chytil zozadu batoh, neviem či chcel vyskúšať kvalitu materiálu alebo čo. Každopádne som sa zľakol a prudko otočil, že čo sa deje. Potom som už len videl, ako doňho strkli jeho dvaja kamoši, že čo robí. V Európe by sa ešte minimálne trápne zasmiali, ak by to dokonca neviedlo k menšiemu konflitku. Popri ceste stretávam kopec kurdov s vlastnými obchodíkmi s ovocím, čajom, či miestnymi špecialitami. Tí ma hneď pozývajú na čaj, ktorý na moje prekvapenie v týchto tropických horúčavách osviežujúco vybalancuje teplotu tela, upokojí a cítím sa lepšie ako po vychladenej plechovke coly. 

      Veľmi silným zážitkom bolo vidieť tie stovky sýrskych kurdov utekajúcich jednak pred režimom kontroverzného sýrskeho prezidenta Asada, ale aj pred najnovšou hrozbou Islamského štátu. A musím povedať, že to bola fakt sila. Primitívne kempy celých rodín, odkázaných na boj o prežitie v tropických, nehostinných podmienkach a strach v očiach z neistej budúcnosti, zanechali vo mne veľkú stopu. Hlavne keď som popri ceste natrafil na dvoch chalanov, ktorí v 40 stupňových horúčavách práve rozoberali zabitého osla, aby mali aspoň niečo do úst. Práve to je ten dôvod, prečo by sa svet mal zaujímať o hrozby novovytvoreného Kalifátu v Iraku a Sýrii a pomôcť miestnym, ktorí sú utláčaní a vraždení pre akési náboženské psychopredstavy. Postupne sa teda lúčim aj s jazerom Van a cez hory sa dostávam do ďalšej destinácie, a to do Iránu.


A aká bola moja cesta bývalou Perzskou ríšou, aké skvelé momenty som zažil s miestnymi, ale aj s cestovateľmi, o pohostinnosti Iráncov a o mojom názore na politicky kontroverzný Irán nájdete v ďalšom článku.

Viac foto z cesty v Turecku tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?